Tak ako títo samozvaní ochrancovia rodiny nerozumejú spoločenskej funkcii manželstva, nerozumejú ani základným princípom demokracie a právneho štátu. Hneď prvým útokom na demokraciu bola kritika prezidenta, že sa vôbec obrátil na Ústavný súd. Andrej Kiska mal podľa nich referendum vyhlásiť aj za cenu, že by bolo v rozpore s najvyššími právnymi normami štátu.
Aliancia tak od samého začiatku stavala svoju ideológiu nad platné právo. Lenže v právnom štáte platí „non rex est lex, sed lex est rex“, nie kráľ je zákonom, ale zákon je kráľom! Ani občan, od ktorého pochádza všetka moc, nestojí nad ústavou. Ani štyristotisíc občanov, ani štyri milióny. Aj tí musia rešpektovať ústavné orgány, ako je Ústavný súd. Lebo bez pravidiel niet štátu ani demokracie.
Rovnako scestná je teória, že o rodine majú právo rozhodovať „všetci“. Nemajú, lebo idea, že majorita svojím rozhodnutím z pozície sily rozhodne o živote menšiny, nemá s demokraciou nič spoločné. Prezentovaný koncept sa v teórii štátu označuje ako diktatúra väčšiny. V skutočne demokratickej spoločnosti sú totiž rozhodnutia majority obmedzené právami menšiny.
Pomýlený je aj postoj aliancie k rodine, ktorú sama stavia na piedestál. Takáto kampaň uráža státisíce ľudí na Slovensku, lebo „prorodinní aktivisti“ vo svojich výstupoch ustavične degradujú manželstvo na nástroj reprodukcie druhu. Bilbordmi, na ktorých ukazujú, že homosexuálne partnerstvá nemôžu fungovať, lebo dve osoby rovnakého pohlavia nikdy nesplodia dieťa, úplne popreli inú dôležitú funkciu manželstva: poskytovanie vzájomnej pomoci a podpory „v dobrom aj v zlom“.
To je prinajmenšom rovnako spoločensky dôležité ako plodenie a výchova detí. Týmto prvoplánovým populistickým prístupom aliancia spochybnila aj manželstvá ľudí, ktorí nemôžu mať deti. Dala im najavo, že sú vlastne zbytoční.
Je tiež zarážajúce, že konzervatívne kruhy vnímajú partnerské spolužitie iba cez prizmu pohlavného života. Akoby chápali homosexuálov len ako sexuálne mašiny, ktoré sa stále oddávajú svojmu „nezriadenému“ životu. Keby to naozaj tak bolo, načo by im boli registrované partnerstvá či manželstvá?
Túžbu po inštitucionalizovanom a spoločensky akceptovanom spolužití motivujú iné pohnútky ako jednoduché uspokojovanie sexuálnych pudov. Presne tie isté, pre ktoré heterosexuálne páry vstupujú do manželstva. Stojí za nimi potreba mať niekoho blízkeho, podvedomý pocit životnej istoty. Veď na sex nie je manželstvo potrebné.
Homosexuáli nie sú stroje. Nie je to ukričaná komunita úchylných exhibicionistov. Ide o normálnych ľudí, ktorí žijú okolo nás. Možno je to sused či lekár, ktorý lieči vašu mamu, spolužiak, alebo stará učiteľka, ktorá vás učila písať… Ľudia z mäsa a kostí, ktorí túžia nebyť sami. Mať niekoho, aby sa večer z práce nevracali do prázdneho bytu. A tak ako väčšina heterosexuálov aj veľa homosexuálov chce mať pocit, že majú s kým zostarnúť.
V štátoch, kde povolili manželstvá gejov a lesieb, nedošlo k apokalypse ani k zániku tradičnej rodiny. Výskumy ukazujú, že deti vychovávané takýmito pármi viac ohrozuje intolerancia okolia ako „negatívny vplyv“ spolužitia dvoch osôb rovnakého pohlavia. Aj demokraciu a rodinu viac ako homosexuáli ohrozuje skupina sfanatizovaných križiakov, ktorí seba a svoje ideologické mantry stavajú nad právo a právny štát.
Tí, čo nerešpektujú demokratické inštitúcie a v rámci svojho populistického boja neváhajú degradovať rodinu na primitívny nástroj na uspokojovanie reprodukčného pudu. História učí, že práve pred takými sa treba mať na pozore.