Na nedostatok informovanosti sa však nemohli sťažovať všetci, ktorých sa má dohoda týkať. Privilegovaný prístup k rokovaniam od začiatku získali priemyselné záujmové skupiny. Už v septembri 2012 Európska komisia a administratíva USA konzultovali s podnikateľskými skupinami v snahe zistiť, čo by chceli v TTIP riešiť.
Až 75 percent rokovaní z celkového počtu 154 Generálne riaditeľstvo pre obchod Európskej komisie viedlo s priemyselnými lobistami a iba 13 percent s organizáciami vyjadrujúcimi verejné záujmy. Takáto diskriminácia nemôže nevzbudzovať podozrenie odborov, environmentálnych združení, organizácií na ochranu spotrebiteľa a pod., že budúca zmluva poškodí záujmy tých, ktorých ony zastupujú.
Neprijateľné je i to, že rozhovory zostávajú v rukách vyjednávačov, ktorí za ne neponesú žiadnu politickú zodpovednosť. Nik nespochybňuje ich úlohu, ale ak do tohto procesu nevstúpia včas aj politici, môže byť neskoro. Ohrozuje to i prijatie zmluvy alebo, čo by bolo oveľa horšie, schválenie takého záväzného dokumentu, ktorý bude proti záujmom členských štátov EÚ.
Advokáti zmluvy zdôrazňujú iba jej predpokladané pozitívne efekty. Odhady jej prínosov k rastu hrubého domáceho produktu a zamestnanosti sa však značne odlišujú. Iný prínos k zvyšovaniu HDP a zamestnanosti očakáva napríklad Ministerstvo hospodárstva SR a iný Podnikateľská aliancia Slovenska.
Rovnako sa odlišujú aj odhady pre EÚ ako celok. Niektoré inštitúcie očakávajú rast HDP únie o pol, iné o 0,34 percenta a pre USA až o 0,96 percenta ročne. Skeptici protiargumentujú, že pozitívne prínosy sú iluzórne, no riziká reálne. Pripomínajú, že pri rokovaniach o zóne voľného obchodu (NAFTA) prezident Bill Clinton sľuboval vytvoriť 200-tisíc nových pracovných miest, ale v skutočnosti ich stratili 680-tisíc.
Dean Baker v Social Europe Journal uvádza: „Najdôležitejšie, čo by sme mali vedieť o TTIP, je, že podpora obchodu nie je jeho skutočným cieľom… Cieľom je vnútiť cez medzinárodný mechanizmus takú regulačnú politiku, ktorá by v štátoch s normálnym politickým procesom neprešla.“
Partnerstvo predpokladá harmonizáciu regulácie a okruh politík, ktorých sa má týkať, je široký. V prevažnej väčšine je úroveň regulácie v USA nižšia ako v únii, oprávnené sú obavy, že harmonizácia povedie k znižovaniu štandardov v EÚ. Výnimkou by mohla byť iba regulácia finančného sektora, v ktorej sú USA, žiaľ, o hlavu pred Európou, a preto ju nechcú americkí vyjednávači do zmluvy zaradiť.
Európska konfederácia odborových zväzov argumentuje, že TTIP môže ohroziť ochranu zamestnanca. USA totiž nie sú signatármi viacerých dohovorov Medzinárodnej organizácie práce. Otázne zostáva, či sa do zmluvy zahrnú i verejné služby, napríklad zdravotníctvo. Nepovedie to k ďalšej redukcii verejného zdravotníctva v prospech rozširovaniu súkromného? Hlavný vyjednávač za EÚ tvrdí, že Brusel je odhodlaný chrániť verejne financované zdravotníctvo pred akýmkoľvek ohrozením. Bude za to lobovať i slovenské ministerstvo zdravotníctva?
Najväčším jablkom sváru je, či začleniť do dohody klauzulu o ochrane investorov známu ako ISDS. Tá by dala firmám možnosť súdiť sa o nerealizovaný zisk „spôsobený“ opatreniami a zákonmi štátov EÚ a použiť súdy mimo národnej či európskej jurisdikcie. Medzi odporcami tohto mechanizmu prevláda názor, že ISDS sa z legitímnej ochrany zahraničných investorov pretransformoval do spôsobu, ako sa vyhrážať vládam a ovplyvňovať ich politiku. Nositelia Nobelovej ceny Joseph Stiglitz a Paul Krugman sa nazdávajú, že mechanizmus ISDS podkopáva suverenitu štátov.
Slovensko má s USA platnú investičnú zmluvu z roku 1991, ktorá takúto možnosť americkým investorom dáva. Ako uviedol Andrej Leontiev z medzinárodnej advokátskej kancelárie, zmluva s USA z 90. rokov bola zvieracou kazajkou, vnútenou postsocialistickým krajinám s odôvodnením, že ak ju nebudú mať, investície neprídu. Kým západoeurópske krajiny vo svojich zmluvách s USA takýto mechanizmus nezakotvili, nové členské štáty a niektoré krajiny južnej periférie áno. Viaceré z nich sú už dnes ohrozené spormi, ktoré ich môžu stáť stámilióny eur.
Podľa Ministerstva hospodárstva SR by nová úprava vzťahov investor – štát v zmluve umožnila Slovensku zbaviť sa nevýhodného mechanizmu z roku 1991. Otázkou zostáva, či by sa európski vyjednávači nemali radšej usilovať, aby medzinárodná investičná arbitráž nebola súčasťou TTIP a zároveň dosiahnuť, aby ratifikáciou tejto dohody prestali platiť všetky bilaterálne investičné zmluvy členských štátov EÚ s USA.