Ekonómovia však vnímajú ľudí často cez prizmu štatistiky. Namiesto jednotlivých osudov sa zameriavajú na bezmenné masy rozdelené napríklad podľa príjmových kategórií. Pre nich otvorenie hraníc neznamená možnosť ísť na kúpalisko do Hainburgu, ale prílev a odlev kapitálu a ich dôsledky pre rôzne skupiny obyvateľstva.
Taký pohľad sa môže javiť ako neľudský, no zároveň nám pomáha pochopiť realitu, ktorú žijeme. Takisto ponúka odlišný príbeh o zmene v roku 1989. Vlastne takmer žiaden príbeh neponúka. Z tejto perspektívy bol rok 1989 a transformácia s ním spojená súčasťou dlhodobejších neoliberálnych globálnych procesov podporovaných majiteľmi kapitálu, ktoré ľudí unášajú do stále hlbších a hlbších vôd kapitalistickej nadvlády.
Také sú aspoň závery Stuarta Shieldsa z Univerzity v Manchestri v jeho novej knihe Medzinárodná politická ekonómia tranzície – Neoliberálna hegemónia a transformácia strednej a východnej Európy. Venuje sa v nej neoliberálnym zmenám v poľskej ekonomike, ktorých začiatok datuje do 60. rokov minulého storočia.
Snaha industrializovať a modernizovať poľské hospodárstvo prostredníctvom investícií zo Západu mala za následok nárast dlhu. Pôžičky sa darilo splácať až do roku 1974, keď svetová stagflácia viedla k prvým problémom. Zvyšovanie cien ropy, inflácia, recesia a finančná nestabilita sa prostredníctvom pôžičky a obchodu so Západom postupne prejavili aj v poľskej ekonomike.
Spolu s nimi do nej začalo prenikať aj ich hlavné ideologické riešenie – neoliberalizmus. Na začiatku 80. rokov vedenie komunistickej strany presadilo zmeny umožňujúce postupný nástup trhového hospodárstva. Systém jednej banky nahradili koexistenciou štátom vlastnených kooperatívnych a súkromných firiem. Pracujúci získali viac riadiacich právomocí, čo malo za následok kladenie väčšieho dôrazu na finančnú výkonnosť.
Komunistickí funkcionári začali ešte pred rokom 1989 s nomenklatúrnou privatizáciou a skupovali najziskovejšie časti podnikov. Ich záujmy sa tým začali v mnohom zhodovať so záujmami zahraničných investorov. Poľsko sa tak postupne otváralo nadnárodnému kapitálu spolu s tým, ako jeho majitelia a nimi podporované neoliberálne vlády presadzovali liberalizáciu obchodu po celom svete.
Rok 1989 umožnil akceleráciu tohto procesu a do popredia posunul neoliberálov zo skupiny okolo budúceho vicepremiéra Leszeka Balcerowicza. V nej sa už od roku 1978 stretávali zástancovia voľného trhu s ekonómami, ktorí emigrovali a zapájali sa do debaty podporovanej komunistickou stranou o transformácii hospodárstva. Takisto tvrdé potlačenie Solidarity na začiatku 80. rokov umožnilo dominanciu neoliberálnych intelektuálov oproti pracujúcim v tomto pôvodne radikálne demokratickom hnutí. Dôsledkom diskusií bol vznik konsenzu o potrebe deregulácie a stiahnutí sa štátu z ekonomiky už v 80. rokoch. V praxi potom členovia Balcerowiczovej skupiny svoje názory presadzovali po roku 1989 ako ministri financií, štátni tajomníci či významní vládni úradníci.
Zvyšok príbehu poznajú mnohí Poliaci najmä z jeho odvrátenej strany nútenej, ekonomickej emigrácie, vysokej nezamestnanosti a chudoby. Ak aj Československo sledovalo čiastočne odlišnú (a zatiaľ nedostatočne preskúmanú) ekonomickú trajektóriu ako Poľsko, rovnako tak sa stalo súčasťou širších transformačných procesov, ktoré z Novembra 1989 nerobia jedinečný hrdinský zápas za slobodu, ale skôr prechod do ďalšej fázy obnovy kapitalistickej hegemónie. Hoci ide o veľmi silný globálny trend, neznamená to, že ľudia sú proti nemu celkom bezmocní. Na to, aby sa mu mohli postaviť, sa však musia organizovať a zjednotiť.