Možno kritizovať spôsoby, ako sa k tomu dopracoval: nedostatky tzv. socialistickej industrializácie zameranej na ťažký priemysel, budovanie dopravnej infraštruktúry a nových vodných a energetických diel, ktoré ignorovalo životné prostredie, a podobne.
„Nespútaný“, teda ničím neregulovaný trh má tendenciu roztvárať nožnice v podiele jednotlivcov, regiónov či štátov na vytvorenom bohatstve. Jedným z najrizikovejších faktorov sa stáva narastanie príjmových rozdielov vnútri štátov. Svetové ekonomické fórum sa rozhodlo zohľadňovať tento faktor i pri meraní konkurencieschopnosti krajín. Čítankovým príkladom je chudobné Mezzogiorno zaostávajúce za severom Talianska a rozdiely medzi bohatým severom a chudobným juhom v globálnom rozmere.
Jedným z dôsledkov transformačného procesu na Slovensku je rýchly rast príjmových a majetkových rozdielov a opätovné otváranie medziregionálnych nožníc. Už sa stalo takmer pravidlom, že sa už nik nepozastaví nad vyše 30-percentnou nezamestnanosťou v okrese Rimavská Sobota, že sa slovenský východ vyľudňuje a že znova sú na strednom Slovensku „hladové doliny“. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) nám to nedávno nástojčivo pripomenula.
Nebýva zvykom, aby generálny sekretár OECD osobne do rúk predsedu vlády vkladal štúdiu, v ktorej sa hodnotia dosiahnuté hospodárske výsledky štátu a formulujú sa odporúčania do budúcnosti. Tentoraz sa to 5. novembra stalo. Táto organizácia štnásť rokov, čo je jej členom aj SR, neprešľapovala na mieste. Od relatívne tvrdých ekonomických otázok prešla aj na skúmanie „mäkších“, sociálnych súvislostí. Najnovšie napríklad analyzuje materiálne blaho spoločnosti používajúc databázu OECD Better Life (Lepší život). A ešte vždy sa od nej môžeme čosi poučiť.
To, čo v štúdii „Hospodárske prehľady OECD, Slovenská republika, november 2014“ bije do očí, je pozornosť autorov zameraná na regionálne rozdiely. Najväčší potenciál budúceho ekonomického rastu štúdia nachádza v zaostávajúcejších častiach krajiny. Dodajme, že z hľadiska dlhodobej fiškálnej udržateľnosti nebude dôležité iba zachovanie druhého dôchodkového piliera, ako tvrdia neoliberáli, no i vyrovnanejší rast, ktorý nemrhá ľudskými a prírodnými zdrojmi.
Niektoré z nástrojov, ako rast v zaostávajúcich regiónoch dosiahnuť, sú chronicky známe: napríklad rozvoj dopravnej infraštruktúry. Krátko, ale nedostatočne sa doma diskutovala možnosť regionálnej minimálnej mzdy. Hovorí sa o tom, že v okresoch s veľkým podielom rómskej komunity by pomohlo zavedenie povinnej predškolskej dochádzky. Nebolo by načase, aby sa zaviedla v celej republike?
Viazanie vyplácania dávok v hmotnej núdzi na odpracovanie verejnoprospešných prác OECD nehodnotí ako nútenú prácu. Podľa nej však môže byť prekážkou pri opätovnom zaradení poberateľov dávky do pracovného procesu. Štúdia odporúča, že účinnejšie by bolo podmieniť dávku hľadaním si práce alebo rekvalifikáciou. Mohlo by to pomôcť menej rozvinutým okresom, kde je počet poberateľov tejto dávky najvyšší.
Po roku 1989 horúčka kupovania štátnych, podnikových a družstevných bytov do vlastníctva bola základom toho, že Slovensko je lídrom bývania vo vlastnom. Kým napríklad v Nemecku 60 percent ľudí býva v nájomných bytoch, až 90 percent bývajúcich v SR býva vo vlastnom byte alebo dome. OECD upozorňuje, že tento fakt brzdí pracovnú mobilitu. Hypotéky a pôžičky na bývanie majú ale ešte škodlivejšie účinky: vrhajú ľudí do „dlhového otroctva“, obmedzujú kúpyschopný dopyt a pod.
Štúdia odporúča presunúť na podporu nájomného bývania zdroje na podporu bývania a príspevok na bývanie neviazať na dávku v hmotnej núdzi. Toto odporúčanie – akútnejšie pre nerozvinutejšie regióny – by mohlo mať tiež celospoločenskú platnosť. Hádam by pomohla legislatíva, ktorá by ukladala mestám a obciam nad určitý počet obyvateľov kvóty na nájomné byty. Okrem toho by definovala i reguláciu nájomného. Prijatie takejto legislatívy si vyžaduje zdroje.
Program podpory nájomného bývania financovaný spoločne zo štátnych, regionálnych a komunálnych zdrojov a doplnený o požičané prostriedky za výhodných úrokových podmienok napr. z Európskej investičnej banky či z Banky Rady Európy, by mohol pomôcť. Prispelo by to k zabrzdeniu prehlbovania medziregionálnych rozdielov a spomaleniu úniku mozgov do zahraničia. Súčasne by to prilákalo chýbajúcich lekárov i mladých učiteľov do vzdialenejších častí štátu a v budúcnosti by to desiatky tisíc rodín odbremenilo od splácania hypoték a stavebných úverov, ktoré decimujú ich domáci rozpočet.