Jeden z tohtoročných horúcich favoritov je výraz Putin-Versteher. Označuje sa ním človek, ktorý bezvýhradne podporuje vládcu Kremľa. Ide teda o niekoho, kto sa identifikuje s postojmi hlavy ruského štátu a takto vystupuje aj na verejnosti. Výraz vznikol v súvislosti s tým, keď sa bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder prihováral, aby sme sa snažili o empatiu k jeho priateľom v Moskve.
Odvtedy sa, predovšetkým v nemeckých médiách, vyprofilovali dva tábory. Prvý sa skladá z tých, ktorí sa snažia pochopiť Vladimira Putina. Druhý je pestrou zmesou ľudí odmietajúcich ruský postoj v konflikte s Ukrajinou. Tu nájdeme predovšetkým voličov kancelárky Angely Merkelovej a množstvo ľudí, ktorí na vlastnej koži zažili studenú vojnu v bývalom západnom Nemecku.
Zároveň však vôbec neprekvapuje, že tábor podporovateľov amerického prezidenta Baracka Obamu už prakticky neexistuje. Nemci sa už dávno rozlúčili s „veľkým bratom“ vo Washingtone. Vzťahy medzi Spojenými štátmi a Nemeckom v priebehu posledných dvoch rokov ochladli predovšetkým pre odpočúvacie aféry americkej tajnej služby. Jednoducho, odpočúvať mobil kancelárky Merkelovej je niečo, čo sa medzi priateľmi nerobí…
Medzičasom sa však nálady obyvateľstva vo vzťahu k Putinovi začali meniť. Kancelárka ho nedávno kritizovala neobvykle ostrým spôsobom, keď v austrálskom Brisbane konštatovala, že v konflikte medzi Ruskom a Ukrajinou ide o oveľa viac ako o spor medzi dvoma štátmi. Podľa jej názoru sa ruský prezident snaží postupne rozšíriť svoj vplyv podľa kategórií studenej vojny a bez toho, aby pritom dodržal pravidlá medzinárodného práva. Tým je podľa Merkelovej hrozbou predovšetkým pre Gruzínsko a Moldavsko. Kancelárka však trvala na tom, že krízu na Ukrajine treba riešiť prostredníctvom rokovaní.
Po summite v Brisbane nastal v nemeckej verejnosti zásadný obrat vo vnímaní Vladimira Putina. Dovtedy bolo napríklad veľa takých, ktorí vyjadrovali určitú mieru pochopenia pre anexiu Krymu, argumentujúc predovšetkým historickými dôvodmi. Medzi nich patrí aj sociálnodemokratický politik Matthias Platzeck.
Bývalý predseda krajinskej vlády Brandenburska požaduje, aby bola anexia Krymu prijatá na širokej medzinárodnej úrovni. Tak ako bol Platzeck ešte nedávno pozitívne vnímaný za to, „že dokáže ísť svojou vlastnou cestou v konflikte, kde vládne protiputinovská propaganda“, teraz je so svojím postojom značne osamotený, lebo kroky ruského prezidenta už takmer nikto nechce ospravedlňovať. Vidíme zaujímavý trend, že veľa politikov a intelektuálov, ktorí sa predtým výrazne prihovárali za Putina, trvá na tom, že vzťah medzi Ruskom a Nemeckom treba zásadne prehodnotiť.
Angela Merkelová v tomto smere podnikla prvý krok. Predtým, ako vypukol konflikt na Ukrajine, bola považovaná za jednu z mála západných političiek, ktorá dokázala nájsť spoločnú reč s ruským prezidentom. Preto liberálny denník Die Welt mohol konštatovať, že „pod vedením Angely Merkelovej sme sa politicky už dávno ocitli v blízkosti Moskvy“.
V priebehu rusko-ukrajinského konfliktu však bolo čoraz jasnejšie vidieť, že Merkelová sa usiluje o nezávislú pozíciu Nemecka, ktorá sa vyznačuje pocitom vlastnej zodpovednosti Nemcov za dianie vo svete. Berlín sleduje tento kurz už dlhšie, ale až teraz vidíme, že Merkelová sa skutočne vie presadiť aj voči Washingtonu, aj voči Moskve.
Dosiahla, že Západ stále trvá na diplomatickom riešení konfliktu a že Putin nedávno navrhol obojstranné ukončenie sankcií. Neznamená to, že čoskoro sa dočkáme konca krízy na Ukrajine. Sú tu však prvé jemné náznaky dorozumenia, z ktorých môže vyplynúť konštruktívne riešenie.