Ak je na tejto správe niečo prekvapujúce, tak to, že k zapojeniu došlo až teraz. Ak však berieme do úvahy aj možnosť, že Irán na území svojho západného suseda zasahuje už dávno, no až teraz sa o tom objavila prvá správa, vlastne sa nič prekvapujúce nestalo.
Prekvapujúce nie je ani to, že Teherán svoje zapojenie sa do konfliktu v Iraku popiera. Je dosť nespokojných skupín na území islamskej republiky i mimo nej, ktoré by rozšírenie aktivít IŠ na územie Iránu privítali. Vstup „kacírskeho“ režimu do bojov proti IŠ by bolo vítanou zámienkou na "spravodlivú“ odplatu.
Prekvapením by skôr bolo, keby Irán proti teroristom z tzv. Islamského štátu nezasiahol. Bez ohľadu na náklady, či dokonca prípadné porušenie medzinárodného práva, všetci susedia Iraku a Sýrie majú voči svojim občanom povinnosť chrániť ich pred "nákazou DÁIŠ“ (arabská skratka IŠ, lebo nazývať teroristickú organizáciu islamským štátom sa v islamských krajinách považuje za nenáležité).
Aj napriek výmene predsedu vlády je Irak, presnejšie povedané, iracká vláda blízkym spojencom iránskeho režimu. Narušenie suverenity iránskym letectvom preto nehrozí, v prípade, že sa aktivita iránskych ozbrojených síl nebude dať nijako poprieť, Irak môže vždy formálne požiadať o pomoc. Dokonca aj spätne…
Naopak, prekvapením by bolo, keby medzi armádami zasahujúcimi proti IŠ nebola žiadna koordinácia. Napriek tomu, že to neprizná ani Irán, ani USA, prinajmenšom na úrovni ich spoločného spojenca – irackej vlády – musí nejaká koordinácia existovať. Teda, mala by, hrozba náhodnej ozbrojenej konfrontácie iránskeho a amerického letectva nad Irakom si to vyžaduje. Ako však ukazuje prípad neschopnosti irackej profesionálnej armády čeliť ofenzíve DÁIŠ, isté to nie je.
Nie prekvapivou, ale zaujímavou je oblasť iránskej vojenskej aktivity. Letecký útok (či útoky) sa uskutočnil v provincii Dijála, ktorá sa nachádza pri hranici s Iránom. O dôvod viac na zásah. Strategické územie medzi Bagdadom a Iránom na osi východ – západ a medzi šiítskými a kurdskými oblasťami na osi juh – sever je príliš dôležité na to, aby sa tam trpela prítomnosť teroristických elementov so štátotvornými ambíciami. Ak aktivita amerického letectva a jeho spojencov v tejto oblasti nie je dostatočná, iránsky zásah sa musel očakávať.
Na druhej strane, provincia Dijála je obývaná v drvivej väčšine arabskými (čiastočne aj turkménskymi) sunnitmi. Dlhé roky je tam prítomná aktivita sunnitských povstaleckých skupín vrátane priamych predchodcov IŠ. No dlhoročná je tam aj prítomnosť "kontrateroru“ šiítských milícií, ktorých vyčíňanie sa v praktickej rovine až tak veľmi od zločinov IŠ nelíši. Jediný rozdiel je v náboženskej príslušnosti obetí.
Iránsky vojenský zásah je preto tak trochu lotériou. Môže byť olejom, ale i vodou do ohňa konfliktu. S oficiálnym priznaním zapojenia svojich vojakov preto Teherán musí počkať dovtedy, kým sa neobjavia nejaké pozitívne výsledky ich prítomnosti.
Zásah iránskeho letectva sa zdá zatiaľ obmedzenou akciou. V mnohých ohľadoch nefunkčná iracká armáda však v dlhodobejšom horizonte potrebuje najmä pomoc odborne pripraveného vojenského personálu. Odhodlaných dobrovoľníkov, ktorí sú ochotní položiť život v boji proti teroristom DÁIŠ, má v šiítských milíciách dostatok. Ak túto pomoc neposkytnú USA a jeho spojenci, poskytne ju Irán a jeho klienti.