Nepochybne sa bude veľa diskutovať o poznatku, že mučenie „nefungovalo“, teda prinieslo iba málo hodnotných informácií, ak vôbec nejaké, ktoré by nebolo možné získať inými, zákonnými prostriedkami. Je poľutovaniahodné, že vôbec musíme viesť takúto diskusiu vzhľadom na silu zákonných a morálnych zákazov mučenia a podobného zlého zaobchádzania so zajatcami či väzňami. Ženevské konvencie ich absolútne zakazujú i počas vojny. V období vážnej bezpečnostnej hrozby, akou boli útoky z 11. septembra 2001, však býva pokušenie ospravedlňovať všeličo nezákonné a nemorálne ako potrebné.
Takýto záver CIA vehementne popiera. Tvrdí, že mučenie – alebo ňou preferovaný eufemizmus „zosilnené techniky výsluchu“ – prinieslo užitočné informácie, no agentúra nám nemôže poskytnúť detaily, pretože sú tajné. Tak či onak by sme sa mali zamyslieť nad tým, že zatiaľ čo podľa väčšiny spomínaného senátneho výboru a rôznych rešpektovaných senátorov z oboch strán bolo mučenie neefektívne, najväčší zástancovia jeho používania boli samotní mučitelia. Diskutovaný pragmatický argument je chabé východisko, na základe ktorého by sa dal porušovať taký zásadný zákaz, akým je zákaz mučenia. CIA tiež namieta voči dodatočnému označovaniu jej „zosilnených techník vypočúvania“ za mučenie.
Tvrdí, že sa spoliehala na právne názory, podľa ktorých tieto techniky neboli mučením. Senátna správa však ukazuje, že tie techniky boli v skutočnosti ešte horšie a brutálnejšie, ako CIA priznávala. Každý, kto pozorne čítal notoricky známe „torture memos“ (interné zápisy o mučení), musel vidieť, že sú to neprirodzené, nepoctivé pokusy ospravedlniť neospravedlniteľné. Ich cieľom bolo položiť základy presne takej právnej obhajobe mučenia, akú teraz CIA rozvíja. Vraj sa spoliehala na právne poradenstvo príslušných vládnych miest, takže dnes je neférové ho prehodnocovať. Lenže každý vojak v čase vojny vie, že je nesprávne nasledovať očividne nezákonný rozkaz. Vedenie CIA to tiež malo vedieť.
Napriek tomu je poľutovaniahodné, že vysokopostavení právnici Bushovej administratívy unikli zodpovednosti za svoju spoluvinu na mučení, vzhľadom na ich záväzky verejných činiteľov a právnikov ctiť si právo. Ich názory neboli rozumnými interpretáciami nejakého nejednoznačného návrhu. Mali by ich prinajmenšom potrestať pre zneužitie právomocí, ak už nie sú stíhaní za spolupáchateľstvo.
Stíhanie by sa nemalo obmedziť na právnikov, ale malo by zahrnúť vysokopostavených členov Bushovej vlády, ktorí autorizovali mučenie a dohliadali na jeho používanie. Prezidentovi Barackovi Obamovi slúži ku cti, že zastavil používanie „zosilnených techník výsluchu“ od chvíle, keď sa pred šiestimi rokmi ujal úradu. Lenže súčasne vytrvalo odmietal povoliť rozsiahle vyšetrovanie používania mučenia po útokoch 11. septembra 2001. Umožnil iba obmedzené vyšetrovanie nepovolených spôsobov vypočúvania, ktoré sa neskončilo obvineniami. Zrejme považoval prípadné trestné stíhanie za príliš kontroverzné a bál sa, že by Kongres obštruoval jeho vlastné legislatívne priority.
Výsledkom nie je len zlyhanie spravodlivosti. Obamovo odmietnutie vynútiť si takto jednoznačný zákaz znamená, že mučenie v podstate zostáva jednou z politických možností, namiesto toho, aby bolo kriminálnym deliktom. Odkaz budúcim prezidentom, ktorí by čelili vážnej bezpečnostnej hrozbe, znie, že domáce a medzinárodné zákazy mučenia sa dajú bez následkov ignorovať.
Ak nebude stíhanie a nepadnú obvinenia, to najmenej, čo treba urobiť, je podniknúť aspoň politické kroky k tomu, aby hrozba návratu mučenia bola menej pravdepodobná. CIA so svojou tradíciou tajnostkárstva a slabej miery zodpovednosti voči verejnosti by mala byť zbavená právomoci zadržiavať podozrivých. Mala by to prenechať ministerstvu spravodlivosti, alebo armáde v prípade zajatcov na bojovom poli.
Vždy, keď sú zadržaní podozriví v súvislosti s bezpečnostným rizikom kvôli výsluchu, Medzinárodný výbor Červeného kríža by mal mať k nim okamžitý a pravidelný prístup bez výnimiek. Svojou tradíciou dôveryhodnosti by neohrozil citlivé vyšetrovania, zatiaľ čo jeho prítomnosť by odrádzala od pokušenia použiť mučenie.
V prípade, že k mučeniu dôjde, treba zlepšiť ochranu ľudí, ktorí to nahlásia, a dovoliť obetiam žiadať odškodné na amerických súdoch. Nakoniec všetky agentúry by mali znovu potvrdiť svoju povinnosť nespoliehať sa na právne názory vtedy, keď sú očividne zamerané na racionalizovanie zločinu. Poslúchanie jednoznačne nezákonných rozkazov sa musí opäť vyhlásiť za neplatnú obhajobu.