Ani tú súčasnú, trochu emocionálnu. Ale aby sme v nej ostali faktickí, konkrétni a presní, musím zdôrazniť, že práve transformácia je podstatná pri súčasných debatách o Slovenskej akadémii vied aj o mne na jej čele.
Keďže ani jedna z politických garnitúr za posledné desaťročia nenaplnila svoje predsavzatia, že veda je jej prioritou, aj v skutkoch, boj o rozpočet je pravidelnou súčasťou práce predsedu SAV každú jeseň. Má rozličné podoby. Tie nedokážu zastaviť klesajúcu podporu vedy v politických špičkách, no zatiaľ boli v rámci možností vždy efektívne aspoň natoľko, že odvrátili od akadémie hrozbu masového prepúšťania, zastavenia medzinárodných projektov a radikálneho úpadku.
Tento rok to nebolo inak. A tak keď sa zamýšľam nad tým, prečo je reakcia na môj postup z mnohých strán iná, vidím medzi príčinami na prvom mieste tú podstatnú: transformáciu. Lebo reč je o záujmoch.
Pravda je, že na Slovensku spotrebujeme viac, ako vyprodukujeme. Či sa nám to páči, alebo nie, výkon ekonomiky musíme vyrovnať našej spotrebe. Ale tú znížiť nechceme, veď radi žijeme na úrovni. Jedna možnosť je zvyšovať objem výroby. Tú na Slovensku už dvadsať rokov využívame. Druhá – zvýšiť cenu slovenských výrobkov. Ako? Vložiť do nich poznanie, aby boli lepšie a mohli byť pri rovnakých nákladoch drahšie.
Aj takto hovoril o vzťahu vedy a ekonomiky už takmer pred rokom na vedeckej kaviarni SAVinci František Simančík z Ústavu materiálov a mechaniky strojov. Iste by sa našlo viacero jeho kolegov, nezáleží na tom, z ktorého pracoviska akadémie, ktorí by sa pri týchto slovách najradšej prekrižovali.
Mení sa na podnikateľa? Hreší na čistú vedu? Chce, aby sa niektoré ústavy zmenili na firmy? Skutočnosťou je, že pochádza z pracoviska, ktoré má podnikateľskú činnosť a trochu sa vymyká štandardom doterajšieho financovania ústavov SAV. Všeobecne totiž platí, že ich rozpočty sú zhruba na 50 až 70 percent kryté zo štátneho rozpočtu. Od 25 do 40 percent tvoria domáce či medzinárodné projekty.
Príjem z hospodárskych zmlúv je výnimočný, nie je však vyšší ako 5 až 10 percent. Faktom tiež ostáva, že ústav, v ktorom Simančík pracuje, je jedným z dobrých príkladov spojenia vedy s praxou.
A čo vlastne transformácia prinesie? Právne: zmenu z rozpočtových a príspevkových organizácií na verejné výskumné inštitúcie s verejnou formou hospodárenia. Finančne: podpora zo strany štátu by sa nemala meniť. Aspoň nie inak, ako sa zvykne meniť teraz. Zmena na verejné výskumné inštitúcie im však prinesie možnosť zakladať spin off a start up firmy, ale aj stimulovať rast podielu finančných zdrojov zo súkromného sektora svojou prácou. V štátoch, kde podobný model funguje, je tento podiel na úrovni 30 percent.
V diskusii o transformácii SAV sa stále objavujú obavy z ohrozenia základného výskumu. Stačí sa pozrieť za hranice, do Česka, kde majú podobný proces premeny Akadémie vied ČR za sebou. A tá je podľa medzinárodných rankingov v základnom výskume veľmi úspešná. Úspešnejšia ako SAV. Naše najúspešnejšie ústavy v oblasti základného výskumu považujú transformáciu za potrebnú. Lebo základný výskum je nevyhnutnou podmienkou high tech inovácií.
Pripravovaná transformácia SAV nemá zmeniť zameranie jej ústavov na aplikovaný výskum, ale motivovať ich, aby hľadali mimorozpočtové zdroje a aby mohli so získanými peniazmi voľnejšie hospodáriť. Je však viacero takých, ktorým sa tento zámer nepáči. Príčiny sú rôzne, prevláda strach z budúcnosti. To je pochopiteľné, no strach vie byť veľmi často demotivujúci a niekedy aj zlý radca.