Nie je čas na jednoznačné, ľahko stráviteľné závery. Väzby medzi páchateľmi, potenciálnymi organizátormi a tými, ktorým táto tragická udalosť prospeje, môžu byť úzke, ale i náhodné. Faktom ostáva, že z roka na rok stúpa napätie vo svete, prehlbujú sa jeho extrémne prejavy, rastie počet zlosynov, ktorí svoje a spoločenské, domnelé či reálne, skraty riešia tým najhorším spôsobom.
Pripomeňme si madridské prímestské vlaky z 1. marca 2004, londýnske metro a autobus 7. júla 2005, nórsky ostrov Utøya 22. júla 2011 či Bostonský maratón z 13. apríla 2013. Bilancia je strašná: viac než tri stovky mŕtvych a desaťnásobok zranených. Dvadsiaty druhý jún 2013 sa smutne zapísal aj do slovenských dejín. Pod pakistanským končiarom Nanga Parbat zavraždili horolezcov Antona Dobeša a Petra Šperku. Išlo o naše prvé civilné obete terorizmu.
Stredajší masaker v Paríži sa líši od predchádzajúcich tým, že zasiahol obete, na ktoré sa útočníci dlhodobo pripravovali. V štáte, v ktorom poznajú viac než dve storočia demokratickú ústavnosť, zaútočili na slobodu slova. Uvedené prípady ukazujú, že sa prehlbujú problémy, ktoré čoraz častejšie a s väčšou intenzitou vystrekujú ako jedovatý gejzír v podobe teroristických útokov. Ich vykonávatelia sú odporní, no neraz iba pešiaci v osudoch chorých dejín.
Nielen horolezci, ale aj bežný zdravý rozum hovorí, že na stabilitu treba najmenej tri oporné body. Aj preto padlo pred štvrťstoročím dvojblokové usporiadanie sveta. Sedemmiliardová civilizácia založená na jednom hlavnom mocenskom póle je ešte labilnejšia. Pri presýtenosti z každodenných udalostí si neuvedomujeme, že prežívame postupný prechod k multipolarite.
Hospodárske a s ním i geopolitické ťažisko planéty sa presúva do iných oblastí. Citlivejším to pripomína radikálnu zmenu počasia, ktorú sprevádza víchor a lejaky. Ide o to, aby tento prechod bol čo najefektívnejší, priniesol čo najmenej obetí a rán zasahujúcich aj budúcnosť.
Liečiť spoločenské choroby sa nedá bez objektívnej analýzy. Ale tu treba odhodiť geopolitické a ekonomické záujmy a ideologické stereotypy. Terorizmus sa, žiaľ, stal súčasťou civilizácie ľudstva, a pokiaľ ju nezmeníme, bude nám škodiť ako zákerný vírus ďalej. Pri potláčaní brutality si prekážame sami. Neraz používame dvojaký meter a účelovo šermujeme slovom terorizmus.
Novoročné predsavzatia o jednote sú krásne a príťažlivé. Svet však ostáva aj počas globalizácie mimoriadne pestrý a hodnotovo protirečivý, čo si vždy nevieme pripustiť. Pestrosť nemusí znamenať polarizovanú nevraživosť. Nikdy sme toľko peňazí nevydávali na zbrojenie a neboli sme tak blízko k novej svetovej vojne. Pri vhodnom usporiadaní sa dá nastoliť rovnocenná spolupráca, vzájomné dopĺňanie sa, obohacovanie a dynamická rovnováha, ktorú starí Číňania označovali dvojicou slov jin a jang.
Hoci v nás islamizácia vyvoláva oprávnený strach, sami radi rozprávame o europeizácii. Ideologickí teroristi zvyčajne ospravedlňujú svoje zverstvá návratom k historicky „jedinej pravde“. Ale aj v štátoch, v ktorých sa tešíme politickej pluralite, sa ťažko zbavujeme autority jedného „správneho“ postoja. Ani diskusie sa nevedú kultúrne, odlišnosť sa vníma osobne. Testom na Slovensku bude i blížiace sa referendum. Našich oponentov ostrakizujeme, nedáme pokoj ani nebožtíkom počas poslednej rozlúčky. V tom sme si na všetkých kontinentoch podobní.