Napriek tomu opoziční politici i niektoré médiá masírujú verejnú mienku nepodloženými útokmi na vládu Roberta Fica, že si na úkor pravicových voličov kupuje tých najdisciplinovanejších – dôchodcov.
Ešte nedávno Ivan Mikloš vyčítal prvej Ficovej vláde, že rast dôchodkov zaostáva za rastom miezd. Bolo to logické, mzdy sa výrazne zvyšovali, ale podľa vzorca, ktorý pripravil ešte Dzurindov kabinet. Ich rast sa podieľal na raste dôchodkov iba 50 percentami. Dnes sa však zaostávanie za mzdami znásobilo a mladí pravičiari stále kričia o kupovaní si dôchodcov dôchodkami, aké si vraj nemôžeme dovoliť.
Keby súčasná vláda zostala aspoň pri tej valorizácii zaostávajúcej za rastom miezd ako za prvej Ficovej a predchádzajúcej Dzurindovej vlády, tak by sa vlani zvýšili všetky penzie o 3,05 a tohto roku aspoň o 2,2 percenta. Vytiahla však zo zásuvky návrhy Radičovej vlády, ktoré cez premiérku z obavy z Fica v opozícii neprešli, a valorizovala dôchodky o pevnú sumu. Pritom znížila vplyv rastu miezd, čím výrazne ukrátila všetkých, ktorí mali čo len o cent vyššie ako priemerné dôchodky.
Súčasnému premiérovi stále viacerí pravicoví publicisti otrepávajú o hlavu, že ukrátil úspešných, keď za časť mzdy platia vyššie dane. No zatiaľ čo úspešný zamestnanec so základom dane 3 500 eur prispel za posledné dva roky mesačne na konsolidáciu verejných financií po 4,89 eura, dôchodca s dôchodkom 600 eur prišiel opustením pôvodnej valorizácie vlani každý mesiac o 7,10 a tohto roku až o 8 eur. Pri valorizácii o 2,2 percenta by sa mu totiž zvýšila penzia nie o 5,20, ale o 13,20 eura. Takto si vláda kupuje dôchodcov, keď tohto roku napríklad učiteľom mesačne prilepší o 42 a úradníkom o 20, ale penzistom prihodí iba 5,2 eura?
Absurdné je, že títo ukrátení dôchodcovia majú byť solidárni s dôchodcami, ktorým z rôznych dôvodov vychádzajú nízke dôchodky. Aj dôchodca s 300-eurovým dôchodkom teda dostane o 5,20 viac, po starom by však dostal viac o 6,60 eura. Penzista s 200-eurovým dôchodkom by pri valorizácii z prvej Ficovej vlády dostal viac o 4,40 eura, solidarita bohatších dôchodcov mu teda prilepšila o 80 centov mesačne. Navyše dôchodca, ktorý poctivo odvádzal dane i poistné, je nasilu solidárny so svojím kolegom, ktorý sa mu ako fiktívny živnostník smial, lebo odvádzal sumy iba z minimálneho, a nie zo skutočného základu dane, a teraz by mal dostávať len minimálny dôchodok.
Solidarita by však mala byť medzigeneračná, teda s dôchodcami by mali byť solidárni tí, čo pracujú, tak ako boli solidárni dnešní penzisti. Najmä preto, že súčasní dôchodcovia si starobu poistili odvádzaním značne vyššieho poistného ako do prvého piliera odvádza dnešná pracujúca generácia. Nehovoriac o daniach z príjmu, ktoré obetovali dnešní dôchodcovia na ekonomické reformy 25-, 35– až 44-percentnými daňami, ale pri plodoch reformy už nie sú. Tak už odviedli do poistného systému viac, ako z neho dostanú naspäť, aj keby mali poberať penziu tridsať rokov.
Dôchodcov teda neživia súčasní mladí pracujúci, lebo si na svoje dôchodky už poistné zaplatili v plnej výške. Smer ponecháva medzigeneračnú solidaritu v troskách a nahrádza ju zvrátenou solidaritou dôchodcov s dôchodcami. Dôchodcov, ktorí boli ukrivdení reformou z roku 2004, by nemali odškodňovať dôchodcovia, ale štát. Zdroje by mohol nájsť napríklad v zdaňovaní dividend. Nulová daň na dividendy u nás je darom z nebies, o ktorom sa podnikateľom v zahraničí ani nesníva. Dividendy sa okrem Slovenska v Európe riadne zdaňujú. Aj veľkí zahraniční akcionári, ktorých zisky sa odlievajú do zahraničia, si musia to, čo im vyplatí firma na Slovensku ako dividendy, zdaniť doma, kde nie sú dividendy od daní oslobodené. Čiže to, čo mohlo ísť do nášho štátneho rozpočtu, nám z neho odíde preč. Nehovoriac o tom, koľko odišlo privatizáciou štátneho majetku, ktorý sa vytvoril aj na to, aby boli zdroje na dôchodky. Privatizátori však už túto ťarchu neprevzali a ani štát zo ziskov privatizácie na dôchodcov nemyslel.
Aj keď ide nepochybne o obrovské sumy, nášho dôchodcu ani tak netrápi, za koľko si nejaká nemocnica kúpila CT prístroj alebo či mizernú stravu nahradí drahšou. Skôr ho škrie to, že ak mu vláda prilepší mesačne iba o 5,20 eura, čo mu z nich zostane po tom, ako vyrovná absurdný poplatok do depozitára cenných papierov alebo bude platiť stále vyššie poplatky za návštevu lekára či za lieky. Tieto zvýšené náklady mu nevykompenzujú ani vlaky zadarmo.