Zúčastniť sa na tomto podujatí nemôže ktokoľvek. Podmienkou je pozvánka usporiadateľa, teda WEF. Ide o organizáciu so sídlom v Ženeve, ktorá sama o sebe hovorí, že chce zlepšovať svet formou kooperácie verejného a súkromného sektora, t. j. PPP.
Druhou podmienkou účasti je úhrada nákladov. Delegát, pokiaľ nie je zástupcom mimovládneho sektora alebo „mladým globálnym lídrom“, ktorého si WEF vyberá sama, napríklad pred dvoma rokmi zaplatil za účasť poplatok 20-tisíc amerických dolárov. Spolu s ostatnými nákladmi za dopravu, ubytovanie a stravu sa účet za Davos, v závislosti od domácej adresy delegáta, mohol vyšplhať priemerne na 40-tisíc USD.
Pre korporácie, ktoré sú členmi WEF, je účet niekoľkokrát vyšší. Platia za ročné členstvo v organizácii, poplatok za členstvo v Industry Associate alebo Industry Partner, ktoré umožňuje účasť na seminároch organizovaných súkromným sektorom, a ostatné náklady za každého delegáta. Celkové náklady môžu vyskočiť až na niekoľko stotisíc dolárov. Ak sa počas pár dní podarí uzavrieť nové lukratívne kontrakty, potom je Davos pre ne rentabilný. Davos je preto predovšetkým miestom, kde budú rokovať lídri biznisu, aby získali nový trh alebo aspoň väčší podiel na existujúcom trhu.
Usporiadatelia sa každoročne usilujú usmerňovať diskusie definovaním hlavného zamerania výročného zhromaždenia. Tento rok ho zakladateľ fóra Klaus Schwab na tlačovej konferencii predstavil ako „nový globálny kontext“. Pod touto hlavičkou sa skrývajú tri zložky: multipolárny svet, technologická revolúcia a ekonomický rozvoj.
Do akej miery sa do tohto zmestí žiadosť Oxfamu, mimovládnej organizácie bojujúcej proti chudobe, aby sa WEF 2015 zaoberal aj alarmujúcim nárastom miery nerovnosti, nechcime predbiehať. S najväčšou pravdepodobnosťou budú na stole iné, „horúcejšie“ témy.
Ale ku cti WEF ako organizácie možno povedať, že sociálne otázky prestáva ignorovať. V Správe o globálnej konkurencieschopnosti 2014 – 2015 fórum predstavilo metodiku, ako upraviť „index globálnej konkurencieschopnosti“. Naň sa radi odvolávajú médiá, analytici i politici. Upravený index zohľadňuje aj environmentálnu a sociálnu udržateľnosť. V „pilieri sociálnej udržateľnosti“ môžeme nájsť hľadiská, ako je prístup k základným potrebám človeka, jeho zraniteľnosť voči ekonomickému vylúčeniu aj otázkz sociálnej súdržnosti. Medzi jej ukazovateľmi sa nachádza i Giniho koeficient ako jedna z mier príjmových nerovností.
Najnovšia správa Oxfamu s titulom Bohatstvo: mať všetko a chcieť viac je alarmujúca najmä tým, že trend roztvárania príjmových nožníc sa nezastavil, naopak, akceleruje. Vychádzajúc z údajov banky Credit Swiss bohatstvo 80 najbohatších ľudí na svete sa za roky 2009 až 2014 nominálne zdvojnásobilo. Nepochybne patria k tým, ktorí na kríze zarobili. Ak bude tento trend roztvárania nožníc pokračovať, v roku 2016 bude mať jedno percento ľudí väčší podiel na bohatstve ako „zvyšných“ 99 percent.
Dnes sa už konečne začína brať na vedomie, že rastúce nerovnosti sú brzdou hospodárskeho rastu, pretože podrezávajú kúpyschopný dopyt. Sú vážnym rizikom i pre stabilitu spoločnosti a jej bezpečnostnú situáciu, na ktorých sa môže nepriaznivo odraziť zhoršujúca sa sociálna situácia. A sú aj vážnou hrozbou pre rozvoj demokracie.
Napriek tomu ťažko možno predpokladať, že by lídri biznisu podporili niektoré z opatrení proti rastu nerovností. Pred toto úlohou stoja politickí činitelia, pokiaľ im ide viac o záujem spoločnosti ako obchodných spoločností. Na zmiernenie nerovností sa dajú použiť dobre známe daňové nástroje: progresívne zdaňovanie, daň z bohatstva či z dedičstva a podobne.
Najväčšia koncentrácia bohatstva je vo finančnom sektore, vo farmaceutickom priemysle a v sektore zdravia. Vyššie zdaňovanie v týchto odvetviach nemôže byť jediným liekom. Potrebná je ich väčšia regulácia, zákaz niektorých „inovatívnych“ finančných produktov, kontrola cien liekov, ako aj investície do verejného zdravotníctva, aby mohlo konkurovať súkromnému zdravotníctvu.
Skoncovať s „pracujúcimi chudobnými“, ktorí napriek tomu, že ťažko pracujú, žijú pod hranicou biedy, možno iba zvyšovaním minimálnej mzdy a znižovaním ich zdaňovania. O tom bude – na rozdiel od Davosu – nepochybne rokovať „konkurenčný podnik“: Svetové sociálne fórum 24. až 28. marca v Tunise. Jednou z tém bude i kríza neoliberálneho modelu, ktorý nás dostal tam, kde sa dnes nachádzame.