Historicky prvé kvantitatívne uvoľnenie menovej politiky, na ktoré sa ECB odhodlala v úsilí rozhýbať európsku ekonomiku, môže priniesť prvé viditeľnejšie výsledky až v priebehu mesiacov. Medzitým sa budú sledovať skôr medzivýsledky boja „unionistov“ s nemeckými ekonómami a politikmi.
Táto bitka sa ťahá roky. Nemeckí politici v snahe nestrácať voličov na domácej pôde tvrdia, že ECB by nemala sama skupovať štátne dlhopisy. V prípade dlhových problémov niektorých štátov sa opäť do krízy zavlečie celá eurozóna, navyše vraj takýto postup môže podobné problémy priamo vyvolať. Namiesto uvoľňovania menovej politiky by podľa nich mali prituhnúť reformy a reštrukturalizácia celých ekonomík.
Politický kalkul na pozadí tohto postoja je viac než zrejmý. Najmä ide o to, aby sa upokojili nemeckí voliči, že už v dohľadnom čase v prípade problémov na nikoho v Európe nebudú musieť prispievať („doplácať“). O Talianov a ich dlhopisy nech sa postará talianska centrálna banka, o Španielov španielska a tak ďalej.
Z hľadiska nemeckých politikov je tento kalkul pochopiteľný, má však dva veľké nedostatky. Po prvé, keby sa začala menová politika v eurozóne odrazu „nacionalizovať“, bol by to psychologicky (ale aj technicky) veľmi zlý ústup od princípov menovej únie. Jej základným zmyslom je zdieľaný zisk, ale aj zdieľané riziko. Následky by si v podobe zníženej dôvery investorov mohlo odniesť ako prvé euro na medzinárodných trhoch, vzápätí celá zóna spoločnej meny.
Po druhé, mnohí v Európe poukazujú na fakt, že ak by nebodaj prišlo k najhoršiemu a nejaké štáty by sa dostali do defaultu, nepríjemné následky by Nemecko a nemeckých daňových poplatníkov neminuli tak či tak. Buď by sa prizerali, ako jednotlivé krajiny opúšťajú euro, alebo by im museli pomôcť.
Podľa Draghiho bol súhlas s uvoľnením v 25-člennej rade ECB taký všeobecný, že rada nemusela hlasovať. Dodal však, že súhlas nebol jednomyseľný. Je nanajvýš pravdepodobné, že medzi nesúhlasnými boli aj dva hlasy patriace zástupcom Nemecka.
Výsledok je však presvedčivý. Nakupovať dlhopisy bude ECB, nie národné centrálne banky, a to za 60 miliárd eur mesačne minimálne do septembra 2016. Pred dva a pol rokom si Draghi vyslúžil prezývku Bazooka za prejav o tom, že je pripravený urobiť čokoľvek na udržanie menovej stability v eurozóne. Aká zbraň to bude teraz, keď oznámil, že ECB vytlačí na rozhýbanie hospodárstva viac ako bilión eur?
V tejto chvíli všetko nasviedča tomu, že v súboji Draghi verzus Angela Merkelová vedenia sa presvedčivo ujal bankár. Nemci musia zhltnúť horkú pilulku poznania, že keď sa eurozóna odhodlá na nejaký risk, oni sa nebudú môcť hocikedy zariadiť tak, aby sa ich to netýkalo. No Draghi by mal teraz v prvom rade dúfať, aby kvantitatívne uvoľnenie fungovalo tak, ako to tvrdí on. Pretože ak nie, bude to najdrahšie placebo v dejinách.