Svedčí o tom dikcia textu: „Ak už nie nás, tak aspoň pápeža počúvajte.“ Tým, čo k výčitkám nedospeli ani tak, mali pomôcť rôzne dôvetky kňazov, ktorí už s citeľnou beznádejou poznamenali, že pre tých, čo v sobotu nepôjdu okrúžkovať trikrát áno, je úplne zbytočné, aby sa dali v kostole sobášiť alebo si nechali pokrstiť deti.
Zápas proti „triednemu“ nepriateľovi, ako sa tomu hovorilo kedysi, nemusí byť nevyhnutne bojom so zbraňou v ruke, nesie však podobné charakteristiky. Stotožnenie sa s kresťanskou identitou je u niektorých také silné, že by sa hádam nebáli pristúpiť ani k tvrdšiemu konaniu, ak by pápež zrazu povedal, že to nie je hriešne. V histórii sme boli svedkami takých situácií. Nebude málo veriacich ani klerikov, ktorí sa rozhodnú pre inú ako kladnú voľbu. Preto ich postoj má takú cenu, akoby si v inej situácii, v inej dobe alebo v inom náboženstve povedali, že nepôjdu lynčovať, hoci by to práve nemusel byť hriech.
Čím sa bude líšiť dnešok od dní po referende okrem toho, že si uľavíme od veľkého emocionálneho vypätia? Sotva v nedeľu ráno niekto vstane tolerantnejší alebo chápavejší. Už iba pár dní a prestaneme myslieť na to, čo v tejto spoločnosti bude naďalej prítomné. Všetko, čo sa povedalo a napísalo, sa totiž vráti pod koberec verejnej diskusie, odkiaľ to vyšlo. V dohľadnom čase sa môžeme tešiť na nových politických ašpirantov, ktorí si overili, že masírovať nízke pudy, stereotypy, strach z neznámeho a neznalosť stále zaberá, dokonca bez väčšieho úsilia prináša multiplikačné účinky.