Lekári zo žilinskej nemocnice, konečne! Nie, že rozmýšľajú, či dajú výpovede, ale že sa konečne ozvali. Situáciu na internom oddelení dôverne poznám, je dlhodobo nepriaznivá. Začína sa to v príjmovej ambulancii. Lekár je v neustálo strese a jednou nohou v base.
Mnohokrát mu počas služby ostanú iba dve-tri lôžka. Rozhodnúť sa, kto je neodkladný, býva niekedy ťažké. Riešia to tak, že spravia základné vyšetrenie, odber krvi a podľa danej diagnózy pomocné vyšetrenie ako RTG, EKG, prípadne CT. Sú však diagnózy, ktoré sa rozbiehajú, v danej chvíli nie sú ešte akútne, ale o niekoľko hodín môžu ohroziť život.
Ako by nebol lekár v strese, nielen z návalu pacientov, ale aj z toho, že vie, koľko môže počas služby prijať pacientov, koľko považuje za nevyhnutné bez toho, aby bol nadriadeným poťahovaný? V mnohých prípadoch by si ponechal pacienta na pozorovanie. Čiže určiť, čo je akútne a čo nie, býva niekedy problematické.
Boli situácie, že naraz priviezli urgentných pacientov i niekoľko záchranných tímov. Často sa ihneď nedalo zistiť, na ktoré oddelenie pacient patrí, alebo ho prehadzovali z jedného oddelenia na druhé, až skončil na internom. Interná ambulancia neraz suplovala záchytky, no možno sa situácia trochu zlepšila po zavedení centrálneho príjmu.
Zažila som, že sa mi kolega ospravedlnil a musela som uznať, že oprávnene. Svokra v kóme s tracheostómiou preložili z ARO na interné. Vzhľadom na to, že potreboval odsávanie a sledovanie, či opäť nebude potrebná podporná ventilácia, patril na jednotku intenzívnej starostlivosti. Bola však plná. Priviezli tam niekoľko akútnych srdcových príhod, medzi nimi aj 28-ročného muž. Bolo jasné, že mladý muž má väčšiu šancu prežiť ako starší muž, ktorého mozog bude navždy poškodený. Ja som to pochopila, pretože som zdravotníčka. Ako by sa asi postavil laik?
Zrušením pľúcneho, infekčného, ale aj kožného oddelenia sa situácia musela výrazne vyostriť. Môže sa ktosi spýtať, prečo by malo byť nevyhnutné kožné oddelenie? Cez víkend však nefungoval ani kožný stacionár, a tak všetky alergické reakcie, ktoré často môžu ohroziť život, sa riešia na internom. Taktiež zrušenie jedného oddelenia na neurológii určite zvýšilo počet mozgocievnych príhod prijatých na internom oddelení. Zrušili sa lôžka bez zabezpečenia chronických lôžok…
Mimochodom, v žilinskej nemocnici sú zdecimované aj lôžka na oddelení dlhodobo chorých. Pacienta tu môžu hospitalizovať maximálne na tri týždne. Bez dostatku hospicov a bez možnosti využitia domácej starostlivosti pomocou ošetrovateliek je to celé systémové. Áno, existuje domáca ambulantná starostlivosť – ADOS. Nie je však všade dostupná. Viem, o čom hovorím. Nielen ako lekárka, ale aj ako príslušníčka rodiny, ktorej člen bol v kóme dvanásť týždňov a druhý leží bezvládne piaty rok.
Nevyhnutne treba odbúrať nezmyselné administratívne úkony. Konečne by sa mala uviesť do praxe elektronická karta. Zabránilo by sa opakovaným vyšetrením, taktiež by bol poriadok v preskripcii.
Riešime úplatky, dvíhame Damoklov meč na lekárov. V mnohých krajinách od nás na západ manažuje pacienta v nemocnici jeho obvodný lekár. Možno má rovnaký počet klientov v obvode ako slovenský. Je však pravda, že návšteva lekára jedným pacientom za rok je nižšia ako u nás. Taktiež pracovný čas má rozvrhnutý na celý deň, ale je aj primerane zaplatený. Iste, úplatky sú neospravedlniteľné a vôbec vynucovanie si „všimného“ za zabezpečenie zdravotnej starostlivosti je nemorálne – v civilizovanej krajine. Je otázne, či Slovensko je civilizovaná krajina.