Ich účastníci často nehľadajú pravdu, no snažia sa utĺcť partnera nepriateľa šrapnelmi typu „ale mne ide o deti“ alebo „vy sa nechcete deliť“.
Iste, môžeme sa sporiť, čo konkrétne si pod slušným správaním máme predstaviť dnes, keď sa propaguje skôr hrubosť a násilie. A hádať sa, či je vôbec pre prežitie na Slovensku užitočné. Bez slušného správania sa však len ťažko komunikuje.
Spoliehať sa na to, že všetci nám čítajú myšlienky a vedia sa dovtípiť, čo máme na mysli, je dosť riskantné a nepraktické. Výhodnejšie je v súlade s teóriou predpokladať, že všetci dookola si vysvetľujú vonkajšie vnemy podľa svojich predchádzajúcich skúseností, svojho kultúrneho zázemia, rušivých šumov a konkrétnej situácie.
Existuje jednoduchý test: dvaja ľudia zahrajú krátku scénku pred skupinou ľudí, z ktorej každý následne opíše to, čo videl. Zaujímavé je, že každý videl niečo iné a je presvedčený o svojej pravde. To preto, lebo väčšina selektuje, čo vníma, a potom k tomu pridáva vlastné asociácie, pričom výsledok považuje za vnímanú realitu.
Diplomanti majú často tú smolu, že ich nikto neučil komunikovať. Napríklad formulovať hypotézy a argumenty na ich vyvrátenie alebo potvrdenie, či sledovať jasnú štruktúru state, ktorá by čitateľovi umožnila ľahšiu orientáciu v texte. Tak isto ich nenaučili písať zaujímavo a bez fráz tak, aby čitateľ mal dobrý dôvod nečítať iba zhrnutie, prispôsobiť text čitateľovi, aby dostal tú informáciu, ktorá mu mala byť poskytnutá, alebo oddeľovať domnienky a vágne formulácie od faktov.
To, že diplomantov nik neučil komunikovať, je nielen neslušné, ale aj ekonomicky neefektívne. Navyše môže podlomiť sebadôveru poctivejších študentov. Práve tí šikovnejší si totiž rýchlo uvedomia, že sa nevedia vyjadriť, že nevedia komunikovať.
Komunikácia je životne dôležitá. Keď si zaspomínam na svojich učiteľov na základnej škole, napadajú mi tí, ktorí nekládli dôraz na fakty, ale najmä na komunikáciu a samotný proces učenia sa.
Aj dnes by sme mali očakávať od základných a stredných škôl, aby budúce generácie naučili naozaj podstatné veci pre život – slušne sa správať a vystupovať, hovoriť a písať slovensky, vedieť sa rozprávať a komunikovať vo všeobecnosti, logicky premýšľať a vedieť vnímať seba aj celok. To, že nebudú poznať vzorec acylpyrínu, derivácie a integrály, to by až tak neprekážalo, ako keď nebudú vedieť spievať, tancovať a byť prívetiví.
Prečo sa ekonóm zaoberá komunikáciou, slušným správaním a slovenčinou? Lebo ekonómovia pracujú nielen so vzorcami, s diferenciálnymi rovnicami a programovacími jazykmi, ale hlavne s ľudským jazykom a so slovom. A je síce veľmi dobré, ak sa pri diskusii stretnú sebavedomí, skúsení a nebodaj aj odborne podkutí ľudia. Ale ak nevedia komunikovať a slušne sa správať, potom je výsledok dosť frustrujúci. Pripomína to skôr dohadovanie sa na bazári, než vnútorne obohacujúci zážitok.
V diskusiách a komentároch sa dnes dozvedáme, kto koho nenávidí a kto mal zlú náladu, ale nič viac. Hádam by stačilo, keby sa prejavovala základná úcta k ostatným Božím tvorom, trochu slušnosti a lepšia komunikácia. Hneď by bolo nášmu slávnemu a udatnému 5,4-miliónovému národu na svete lepšie a veselšie.