Základný rozdiel medzi reštrukturalizáciou a konkurzom je v tom, že v konkurze správca skončí prevádzku a speňaží všetok majetok spoločnosti. Pritom v reštrukturalizácii spoločnosť po dohode s veriteľmi uzavretej vo forme reštrukturalizačného plánu, potvrdeného súdom, pokračuje ďalej v podnikaní. Dohoda najčastejšie obsahuje posun lehoty splatnosti záväzkov spoločnosti a ich celkové zníženie.
O reštrukturalizácii nielen právnici
Pôvodný zákon prijali v roku 2006 a v roku 2007 ho novelizovali. Jeho cieľ bol jednoduchý. Firmy, ktoré sa dostali do problémov, mali ďalej existovať. Zákon sa prijal v najlepšej dobrej vôli. Jeho výkon však vedie k rozporným výsledkom. Preto opozícia chcela posilniť postavenie malých veriteľov tak, aby dostali polovicu pohľadávok. Jej návrh neprešiel. Je dôležité, aby sa problematikou reštrukturalizácie nezaoberali len právnici, ktorí podnikanie videli z rýchlika, ale najmä ekonómovia, ktorí reálne riadia podniky.
Teória politického ekonomického cyklu hovorí o tom, že každá vláda sa usiluje udržať si priazeň vlastných voličov a získať nových voličov tým, že zvyšuje výdavky pre nich. Medzi potenciálnych voličov patria aj podnikatelia.
Doterajšie skúsenosti hovoria o tom, že štát riadi reštrukturalizácie iba prostredníctvom zákona a vyhlášok. Keď sa Rímska ríša začala riadiť len vyhláškami, nadišiel jej strmhlavý pád. Pre štát paltí dôležitý fakt: je lepšie zachovať zdravú časť firmy, ako ju nechať úplne skrachovať. Aj relatívne osekaná firma sa môže dostať do kondície, ktorá jej umožní ďalšiu expanziu.
To pre štát znamená, že nebude musieť platiť nezamestnaných, ale dostane dane – ak nie z podniku, tak aspoň dane z miezd. Niektoré reštrukturalizácie meškajú. Preto by sa mali jej procedúry zjednodušiť. Správcovia a sudcovia, ktorí môžu jediní hovoriť do reštrukturalizácie podniku, zväčša nemajú ekonomickú kvalifikáciu. Stálo by preto za úvahu, aby o tomto procese mohol rozhodovať senát alebo aj ekonómovia. Prax hovorí aj o tom, že reštrukturalizácia je veľmi zaťažená byrokraciou.
Štát, teda Finančná správa SR, Sociálna poisťovňa, Všeobecná zdravotná poisťovňa, monopolní dodávatelia elektrickej energie, zemného plynu, vody a financujúce banky sú privilegovanými veriteľmi. Peniaze dostanú od nového podniku najprv oni, až potom ostatní. Všetci veritelia by mali dostávať proporcionálne.
Pri reštrukturalizácii majú vždy silné postavenie banky. V nich niekedy pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Práva ruka, teda tí, čo majú na starosti poskytovanie úverov, sa snažia čo najviac predať. Veď každý poskytnutý úver znamená prémiu. Preto sa niekedy poskytujú aj úvery, pri ktorých to s odhadom rizík nevyjde. Ľavá ruka, ktorá má na starosti vymáhanie nesplatených úverov, má odmenu za to, že vymôže čo najviac. Hádam preto už nezostane dosť peňazí na malých veriteľov, ktorí nemajú dosť peňazí na fiškálov.
Zodpovednosť veriteľov
Bolo by rozumné, keby veritelia niesli za svoje dobrovoľné, ale neuvážené rozhodnutia poskytovať podniku finančné a iné zdroje riziko proporcionálne výške svojich pohľadávok. Zákon dovoľuje aj ich kapitalizáciu. To znamená, že dlh sa premení na vlastnícky podiel. Ten môže štát, ale aj iní veritelia predať. V súčasnosti sú však „populárnejšie“ modely reštrukturalizácie, kde si niekdajší majitelia zachovajú podiel v podniku vzniknutom po reštrukturalizácii.
Vzťahy medzi dodávateľmi a odberateľmi môžu v prípade veľkých štátnych zákaziek ovplyvňovať zmeny po parlamentných voľbách. Je na podnikateľskom prostredí, aby presvedčilo politikov, že existuje právna kontinuita a ekonomické vzťahy by sa nemali riešiť revolučným právom v štýle Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Stručne povedané, v ekonomike by nemal platiť žiaden boľševizmus typu, „pred nami boli pri moci iní a my to neuznávame“.
Niekedy sú problémy aj s dodávateľmi. Rizikom pre odberateľov je kvalita. Ak je niečo nekvalitné, alebo to ktosi nedodal napriek tomu, že mu zaplatili, treba to kúpiť ešte raz. Podniky si preto musia vytvárať rezervy na horšie časy. Tým, ktoré sa vďaka problémom dostali do reštrukturalizácie, môže pomáhať priamo aj štát. Zákon o štátnej pomoci mu dovoľuje riešiť nedoplatky a penále.
Všetko by sa malo robiť preto, aby sa nenaplnila anekdota o Leninovi. Pracujúci sa ho pýtali: „Vladimír Iľjič, budú v komunizme peniaze?“ „Budú aj nebudú,“ odvetil vodca revolúcie. „Niektorí súdruhovia ich budú mať a iní súdruhovia nebudú.“