V roku 2007 by táto otázka dávala zmysel len na okraji politickej scény. V tom čase ste mohli žiť ešte v presvedčení, že Európska únia (EÚ) je avantgardným civilizačným zoskupením, ktoré nepotrebuje riešiť konflikty zbraňami, lebo vie zmeniť dnešných nepriateľov na budúcich obchodných partnerov. A tí potrebujú uzatvárať dohody v súlade s právom.
EÚ znamenala v tomto čase nielen garanciu mieru v politike, ale tiež pokus o unikátny – transnacionálny – sociálny zmier a permanentné rozširovanie zón prosperity medzi členskými štátmi a ich občanmi. Nie náhodou v tej dobe hovoril dnešný nemecký minister zahraničných vecí a sociálny demokrat Frank Walter Steinmeier o európskom spôsobe života, ktorý nám iné krajiny závidia. Strategickým partnerom Európskej únie bolo v tom čase Putinovo Rusko. V roku 2015 to znie ako vízia z inej epochy. Dodnes neprekonaná finančná a hospodárska kríza z roku 2008, ale tiež politicky nezvládnuté rokovania lídrov EÚ pri vyjednávaní asociačnej dohody s Ukrajinou práve vo vzťahu k Rusku v rokoch 2010 až 2012 nás vrátili do reality európskeho kapitalizmu.
Nová vlna ekonomického nacionalizmu a geopolitický rozmer EÚ s ticho sa ohlasujúcou ambíciou vytvorenia/vyzbrojenia vlastnej armády dopĺňa ešte jeden podstatný znak jej čara zbavenej politickej klímy: Väčšinastráca presvedčenie, že ak nie túto generáciu, tak aspoň ich deti čaká lepší život – v rámci Európskej únie. Tí neviditeľní hore síce prosperujú, ale v zásade šetria a radšej špekulujú na burze, než investujú do reálnej ekonomiky. Tí dole v krajinách jadra EÚ sú značne zneistení, alebo sa radikalizujú – ak majú smolu, sú občanmi Grécka alebo patria medzi nezamestnaných pred tridsiatkou alebo po päťdesiatke v Španielsku či kdekoľvek inde.
Úspech radikálnych neštandardných strán zľava a sprava v EÚ teda neprekvapuje. Ich nástup má množstvo rozdielnych a predsa jeden spoločný motív: chudobnejúci stred spoločnosti so zväčšujúcimi sa nerovnosťami. V prípade vládnucej Syrizy v Grécku a na jej úspechy čakajúceho španielskeho Podemosu je vznik takejto radikálnej reakcie pochopiteľný – päť rokov neúspechov politiky šetrenia. Gréci síce ušetrili 10 mld. eur, ale ich zadlženie súčasne stúplo o 35 bodov na 170 percent ich HDP. Tieto škrty sa týkajú prevažne tých dolu. Tí hore vyviezli z Grécka kapitál vo výške 20 mld. eur. Stále počuť „Grécko si môže za svoje dlhy samo“. To, čo tento slogan ekonomických nacionalistov zakrýva, je skutočnosť, že zo sumy 245 mld. eur pomoci sa 90 mld. vrátilo do nemeckých a francúzskych bánk. Len 10 mld. zostalo na investície vo verejnom sektore.
Napriek tejto rozporuplnej logike socializácie strát a neriešenia rastu je súčasne pochopiteľná aj tvrdá reakcia lídrov východoeurópskych vlád na požiadavky Syrizy. Bolo by politickou samovraždou a urážkou vlastných dôchodcov podporiť vládnucu Syrizu napríklad pri zabezpečovaní jej cieľa – "13. vianočného dôchodku pre všetkých s menším dôchodkom než 700 eur“. Priemerná výška gréckeho dôchodku je pre nás stále neuveriteľných 950 eur. A to zďaleka nie je všetko, čo si naši dovoliť nemôžu. No Syriza má aj silný racionálny problém, ktorý dnes politika v EÚ nerieši, alebo rieši len okrajovo: rastúcu sociálnu nerovnosť a nerovnosť v splácaní nákladov za krízu.
O rastúcej nerovnosti na konci éry demokracie hovoria aj radikálne pravicoví politici v jej bohatšej časti. Vo Francúzsku sa boja o "svoje“ a žiadajú koniec spoločných peňazí na záchranné balíčky voliči Národného frontu. V Nemecku zas euroskeptická Alternatíva pre Nemecko – strana ústavných právnikov a profesorov – chce kontrolovaný odchod krajiny z eurozóny. V Británii hrozí podobne Strana nezávislosti a v blížiacom sa referende pôjde tiež o vystúpenie Británie z únie. Radikáli radi a hádam častejšie ako socialisti politicky používajú ľavicovú kritiku nárastu nerovnosti v 21. storočí francúzskeho ekonóma Thomasa Pikketiho, ako naposledy Marine Le¤Pen z Národného frontu. O konci demokracie v kapitalizme EÚ píše zas prominentný sociológ a spoluzakladateľ Alternatívy pre Nemecko v New Left Review, bývalý sociálny demokrat Wolfgang Streeck. Ide o hlas zo stredu elity sklamanej západnej Európy.
Ak Grécko vydrží, rok 2017 bude politicky zlomovým rokom v EÚ. Výsledok referenda v Británii, no tiež možný úspech proeurópskej Škótskej národnej strany vo voľbách podobne ako výsledok francúzskych prezidentských volieb potvrdia alebo oslabia silu antieuropanizmu a neštandardných strán v EÚ. Zabehnuté strany vedia ešte porážať radikálne novotvary a sú na tom systémovo lepšie, pokiaľ ide o to základné: vyjednanie zmieru medzi elitami a občanmi. Veľa však závisí od chýbajúcej politickej schopnosti riešiť nerovnosť ako zásadný problém. Nie menej závisí výsledok v roku 2017 od realizmu a zmeny politiky škrtov nevolenej megamoci trojky v EÚ. V Európe ide stále o veľa, v neposlednom rade o zodpovedanie otázky z tridsiatych rokov 20. storočia: Potrebuje kapitalizmus ešte liberálnu demokraciu?