Zatiaľ čo drvivá väčšina ostatných európskych hostí dorazí až po okázalej vojenskej prehliadke, Zemanovi defilé Putinovej armády neprekáža. Prisľúbil iba, že ďalšiemu návštevníkovi, severokórejskému diktátorovi Kim Čong-unovi, ruku nepodá. Až v posledných hodinách Pražský hrad pripúšťa, že prezidentova účasť na prehliadke istá nie je.
Akoby nepríjemností nebolo dosť, cez víkend sa na Zemanovej rétorickej muške ocitol veľvyslanec USA v Česku Andrew Schapiro. Prezidentovi sa nepáčilo ambasadorovo vystúpenie v Českej televízii. V odpovedi na otázku moderátora Shapiro zdržanlivo, ale jednoznačnejšie, než je u diplomatov zvykom, uviedol: „Nie je to na mne alebo na ktorejkoľvek inej krajine, aby sme hovorili českému prezidentovi, čo má, alebo nemá robiť. A chápem, keď prezident Zeman povedal, že je potrebné vzdať hold obetiam všetkých krajín v súvislosti s koncom druhej svetovej vojny. Tá symbolika toho, že možno je jediným vedúcim predstaviteľom štátov EÚ, že jednoducho bude stáť na tom pódiu, sledovať vojenský pochod, keď tá armáda destabilizuje jeden zo štátov susediacich s EÚ, tak to možno je chúlostivé."
Zeman následne opáčil: „Obávam sa, že po tomto vyhlásení má veľvyslanec Schapiro dvere na Hrad zatvorené.“ Až s odstupom jeho zahraničnopolitický poradca Hynek Kmoníček aféru žehlí tvrdením, že prezident mal na mysli len prípadnú schôdzku pred cestou do Moskvy.
Medzitým však Zemanovi začali nadšene aplaudovať tí, ktorých ešte nedávno, pri protestoch proti prejazdu vojenského konvoja USA Českou republikou, označil za „protiamerických bláznov“. Rozštiepenie spoločnosti ďalej pokročilo. Jedna časť sa obáva, že Zeman narúša spojeneckú jednotu a stratégiu, ktorú voči Rusku ako účastníkovi ukrajinského konfliktu uplatňuje Európska únia a NATO. Druhá časť má dojem, že českej suverenite viac prospeje, keď sa do hustej medzinárodnej atmosféry nebude pliesť a bude mať rovnako blízko (či ďaleko) k Washingtonu i Moskve.
Sotva však môže niekto poprieť zdvihnuté obočia západných partnerov a slová uznania z Kremľa vrátane ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, ku ktorému svoju dôveru Zeman ventiloval už vlani.
Politici Sobotkovej koalície majú čo robiť, aby v cudzine vysvetlili, že podľa ústavy za zahraničnú politiku zodpovedá vláda. V jej rámci je proeurópska orientácia sociálnej demokracie, hnutia ANO a ľudovcov nespochybniteľná. Vláda to však „schytáva“ od opozície, ktorá sa domnieva, že prezidentovi dovoľuje až priveľa. Najmä TOP 09 nevynechá jedinú príležitosť na pozadí zahraničnej politiky rozohrať vnútropolitický spor. Nahráva jej aj to, že väčšina politikov ANO v medzinárodných otázkach tápe a v ČSSD existuje prúd, ktorý so Zemanom, ťažiacim z pozície priamo volenej hlavy štátu, súznie.
Podozrenie, že Miloš Zeman tancuje, ako Vladimir Putin píska, je pritom očividne prehnané. Český prezident je „svoj“ za každých okolností. Rád je stredobodom pozornosti a svojich verných fascinuje provokatívnymi výrokmi na ľubovoľné témy vrátane zahraničnopolitických. Chváli napríklad stabilizáciu čínskej spoločnosti, vyzýva na útok na tzv. islamský štát, jednoznačne podporuje Izrael v konflikte s Palestínčanmi.
V prípade Schapira však vykročil na zvlášť tenký ľad. Aj preto, že prichystal vláde veľmi nepríjemné chvíle. Jej členovia mu to hneď tak nezabudnú. To, že Zeman nehrá sľubovanú úlohu „prezidenta všetkých“, je zrejmé už dávno. Teraz však musí byť jasné aj jemu, že preňho už z ostatných čelných politikov nik nehne ani brvou.