Tých pred nimi s väčšou alebo menšou publicitou vymieňali za ukrajinských vojakov. Koľko ich bolo celkovo, nie je známe. Len v otvorených zdrojoch ich novinári napočítali niekoľko desiatok.
Tentoraz však Kyjev postupoval inak. O zajatí ruských vojakov informovali Červený kríž aj OBSE a ich predstaviteľom umožnili, aby sa s nimi stretli. Pre Ukrajinu to nie je prvý ani jediný dôkaz o prítomnosti jednotiek pravidelnej ruskej armády na jej území. Napokon, západný svet už o tom tiež netreba presviedčať.
Zverejnenie informácie o zajatí ruských vojakov a ich obvinenia z terorizmu môže poslúžiť Kyjevu pri vyjednávaní v Minsku. Ako je známe a ako sa predpokladalo už pri podpisovaní dohody Minsk 2, žiadna zo zúčastnených strán nemala v úmysle plniť dohodu aj pre to, že ich napísali tak, aby si ich každý mohol vykladať po svojom. Po štyroch mesiacoch sa nesplnil ani jeden z prvých bodov. O pokoji zbraní sa hovoriť nedá, ani jedna zo strán ťažkú techniku neodsunula a neprebehla ani výmena zajatcov.
Napriek tomu Rusko samo aj prostredníctvom predstaviteľov tzv. Luhanskej a Doneckej ľudovej republiky naliehalo na plnenie bodov, ktoré by sa logicky mali plniť až neskôr, teda uskutočnenie miestnych volieb a zmena ukrajinskej ústavy.
Len pred niekoľkými dňami predložili tzv. separatisti podmienky, ktoré boli pre Kyjev absolútne neprijateľné a nesplniteľné. Iba na pripomenutie: žiadajú od Kyjeva „obnovenie plnohodnotnej ekonomickej spolupráce“, čo v preklade znamená financovanie okupovaného územia Kyjevom a výmenou za to mu „ponúka“ vlastné milície, čiže zachovanie ruských i dobrovoľníckych jednotiek, zákaz účasti v miestnych voľbách pre ukrajinské politické strany a zákaz činnosti pre ukrajinská médiá.
Problém však spočíval aj v tom, že si tým proruská strana odôvodňovala neplnenie iných podmienok, najmä výmeny zajatcov. Celý proces sa tak dostal do slepej uličky.
Dá sa teda povedať, že Minsk bola pasca pre toho, kto bude prvý usvedčený z porušovania dohôd. Preto zajatie dvoch členov ruskej vojenskej rozviedky nie je len dôkazom toho, že Rusko je jednou zo strán konfliktu, ale aj toho, že neplní minské dohovory. Pozícia Moskvy je veľmi oslabená. Pre Ukrajinu sa naskytla príležitosť odblokovať zaseknutý Minsk a pohnúť s problémom výmeny zajatcov.
Zverejnenie príbehu dvoch ruských vojakov má ešte jeden rozmer a môže Ukrajine pomôcť v informačnej vojne proti Rusku. Prezident Petro Porošenko to v jednom zo svojich vystúpení opísal úplne presne: „Aké ďalšie dôkazy máme ešte svetu poskytnúť? Vlastne svet nám verí. Aké dôkazy máme poskytnúť Rusku o tom, že to sú jeho vojaci, ich pravidelná armáda a ich vojna i agresia?“
Táto informácia už nie je určená západnému svetu. Ten už má vo veci viac-menej jasno. Väčšina ukrajinských občanov je tiež presvedčená, že vojna na východe Ukrajiny nie je „trestná operácia“ Kyjeva proti „separatistom“, aj keď si to dosť veľké percento Ukrajincov na východe i juhu krajiny ešte stále myslí.
Tí, ktorým sa Ukrajina snaží sprostredkovať informáciu o pôsobení ruských jednotiek na Ukrajine, sú Rusi.Majú možnosť v priamom prenose sledovať, ako je ich krajina ochotná obetovať tých, ktorí jej slúžia a plnia rozkazy svojho velenia. Ak to nie je rusko-ukrajinská vojna a oni nie sú ruskými vojakmi, nie sú ani vojnovými zajatcami. Iba teroristami.