Podľa mňa je to v rozpore s ústavne zaručenou osobnou slobodou a slobodou pohybu, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý podpísala Slovenská republika Z vecného hľadiska sa musí návrh skúmať aj v súvislosti so súčasnou spoločenskou situáciou a dokumentmi, ktorými je naša vláda viazaná. Medzi ne patrí Národný akčný plán na prevenciu a elimináciu násilia na ženách na roky 2014 – 2019 (NAP).
Tento plán prijali v nadväznosti na zistenia, ktoré vyplynuli z prieskumov EÚ. Až 33 percent európskych žien sa stretlo s fyzickým alebo sexuálnym násilím a ešte viac so psychickým. V podmienkach Slovenska má najmä povahu domáceho násilia. To sa javí latentne, keďže sa pácha doma, kde okrem detí nie sú zväčša prítomní iní svedkovia. V súčasnosti nedosahujeme všetky medzinárodné štandardy, ktoré spočívajú v efektívnom uplatňovaní systematického a celoštátne koordinovaného prístupu k problematike domáceho násilia. Tým sa oslabuje reálna schopnosť zabezpečiť pomoc takýmto ženám.
Na základe týchto zistení členské štáty únie vrátane Slovenska deklarovali potrebu hľadať spôsoby, ako tento problém s devastačnými účinkami nielen na rodičov, ale aj na deti redukovať a hľadať systémové riešenia. To viedlo k prijatiu viacerých rámcových dokumentov a iných krokov na európskej i národnej úrovni.
Ukazuje sa, že náš štát disponuje obmedzenými nástrojmi na udržanie kontroly v tejto oblasti. Dôvodom je najmä to, že ženy tento problém často nechcú priznať ani o ňom hovoriť, pretože ich to frustruje, zahanbuje a spoločensky diskvalifikuje. Pritom nevidia dlhodobé východiská a skôr majú obavy, že zverejnenie problému negatívne postihne aj deti.
Navyše je tu štrukturálne usporiadanie spoločnosti a vzťahov v rodine, ktoré vytvára nerovnosť žien a mužov v ekonomickej oblasti. Domáce násilie býva často následkom finančnej odkázanosti žien.
Ženy sú ekonomicky znevýhodnené a po rozvode majú problém zabezpečiť si dostatok prostriedkov na vlastné bývanie.Zuzana Olexová, advokátka
Uvedené faktory treba zohľadňovať pri prijímaní zákonov. V opačnom prípade opatrenia, ktoré sa navonok javia ako legitímne, prinesú negatívny dopad. Priepasť medzi finančným zázemím rodičov prehlbuje absencia systémových opatrení zo strany spoločnosti, ktoré by umožňovali obom rodičom zladiť pracovný a súkromný život. K tomu prispieva nedostatok verejných predškolských zariadení, nevyvážené čerpanie rodičovskej dovolenky oboma rodičmi a spoločenské nastavenie, ktoré podporuje tradičné delenie rolí v domácnosti.
Tieto okolnosti vedú k tomu, že sa ženy po založení rodiny nemôžu či nechcú uplatniť pracovne vôbec, alebo len v obmedzenom rozsahu a za nižší príjem tak, aby stíhali v prvom rade domáce povinnosti a starostlivosť o deti. Matky s deťmi patria medzi rizikové skupiny zamestnancov a často majú problém vôbec sa do roboty vrátiť.
Rozvodmi, ktorých počet je vysoký (neoficiálne štatistiky hovoria až o 50 percentách párov), sú preto predovšetkým ženy ekonomicky znevýhodnené. Po rozvode majú problém zabezpečiť si dostatok prostriedkov na vlastné bývanie. Vyporiadanie súdom pritom môže trvať roky, kedy žena nemá kam ísť, nájmy sú drahé, dostať hypotekárny úver alebo pôžičku nebýva reálne.
Ani konečný výťažok zo spoločného majetku, po odpočítaní záväzkov na hypotéku, zväčša nepostačuje na zabezpečenie nového bývania. Najčastejším riešením preto v krízovom období býva uchýlenie sa k blízkym osobám, najmä k príbuzným. Podobná situácia nastáva aj vtedy, keď žena uteká pred domácim násilím.
Pokiaľ blízke osoby žijú vo väčšej vzdialenosti, dostala by sa žena zavedením inštitútu, ktorý by obmedzoval jej pohyb, do neriešiteľnej situácie. Tá by mala pravdepodobne za následok nárast existenčných problémov alebo tlak na to, aby žena odišla bez dieťaťa, a to bez zohľadnenia jeho citových väzieb a záujmov. Podobná existenčná otázka by mohla nastať v prípade nemožnosti zamestnať sa v danom regióne.
Z hľadiska domáceho násilia je uvedený návrh v novele zákona o rodine vo výslovnom rozpore s opatreniami prijímanými s cieľom prevencie a ochrany obetí. Na jednej strane sa budujú z grantov azylové domy a na druhej sa obetiam zamedzí možnosť hľadať pomoc u príbuzných. Tým, že sa pri príprave zákonov na uvedený stav – najmä na ekonomicky nerovné postavenie rozvedených rodičov a existenciu domáceho násilia – neprihliada, navonok neutrálne pôsobiace návrhy v skutočnosti prehlbujú problémy, ktoré sa štát zaviazal eliminovať.
Hoci uvedený legislatívny návrh sleduje legitímny cieľ, je nevyhnutné, aby sa skúmal v podmienkach aktuálnej spoločenskej situácie. Pripravované zákonné opatrenie záujmy detí a rodín môže poškodiť.