Rozdiel medzi štátnikom a politikom je potom zvyčajne v tom, že politik naháňa len svoje záujmy či sleduje iba rebríčky popularity politických strán. Na rozdiel od neho štátnik vedie či mal by viesť národ po tŕnistých cestách do slávnej budúcnosti, nehľadiac na taľafatky dnešnej reality a na budúce voľby.
V demokracii sa treba spájať. Nie je to postačujúca podmienka na to, aby spoločnosť prosperovala, ale nevyhnutná je.
Osvietenský absolutizmus je podľa Wikipédie metóda a forma vlády, keď „panovníci využívali myšlienky osvietenstva, podľa ktorých môže panovník vhodnými zákonmi zlepšiť situáciu štátu, občanov a zabezpečiť spoločenský pokrok. Rozvíjali sa manufaktúry a priemyselná výroba, uskutočňovali sa reformy v poľnohospodárstve, cirkvi, školstve, súdnictve, štátnej správe, začala sa sekularizácia štátu (odluka cirkvi od štátnej moci). Reformami sa panovníci snažili zaručiť aj náboženskú toleranciu (najmä pre protestantov a tiež pre židovské obyvateľstvo). Tieto reformy panovníkom pomáhali kreovať radcovia a ministri, ktorí sami vyznávali osvietenské myšlienky a názory…“
To by bolo, mať tak poruke panovnícku rodinu, v ktorej by sa rodili samí osvietení ľudia, už od útleho detstva poučovaní nielen v pravidlách stolovania, ale aj vládnutia, v dodržiavaní práv menšín, šírení myšlienok tolerancie, zabezpečovaní ľudských práv a krotení nenásytných darebákov.
K nim by stačilo pridať niekoľko inžinierov, magistrov a bakalárov (doktorov nie, tí stále nútia ľudí pracovať aspoň tri hodiny, aby sa k nim mohli objednať) a bolo by postarané. Jeden by povedal, že takmer ako za socializmu – občania boli zbavení potreby spolurozhodovať o veciach spoločných a mohli sa v danom rámci tešiť z vecí individuálnych. Pravda s tým rozdielom, že vtedajší panovníci neboli príliš osvietení, skôr rozumu mdlého.
V demokracii sa treba spájať. Nie je to postačujúca podmienka na to, aby spoločnosť prosperovala, ale nevyhnutná je. Zároveň je aj čiernou morou všetkých, ktorí sa nikdy nedokázali spojiť ani v základných veciach, ako je sloboda, solidarita a sociálno-trhová ekonomika. A tu nehovorím o politikoch, lebo slovami Michaela Kocába z júna 1989: „Každý národ má takovou vládu, jakou si zaslouží!“
Zvaľovať vinu na politikov a mať neprimerané očakávania je pohodlné, ale zabíjajúce každú politickú aktivitu. Skôr by stálo za to pozrieť sa na iné, nepriame mechanizmy, ktoré ovplyvňujú demokratický výber politikov a spoločnosť posúvajú dopredu. Na mysli mám občiansku spoločnosť. Tá síce nemá právomoci osvieteného panovníka (ani ich nepotrebuje), ale zároveň nemusí každé štyri roky prechádzať voľbami a jej časový horizont je nekonečný.
Aké meno má občianska spoločnosť na Slovensku? Dokázala aktivovať voličov pri hlasovaní o vstupe do Európskej únie, vďaka nej sme podporili začlenenie Slovenska do NATO a vstúpili sme i do eurozóny. Zároveň tvrdí, že nemá dosť financií, väčšinou ostro kritizuje vlády, ale jej odborné a finančné pozadie je niekedy otázne.
Zdá sa, že občianska spoločnosť vie robiť kampane, ale nevie dlhodobo pôsobiť, angažovať či tvoriť osobnosti, formulovať spoločenskú zmluvu a spájať. Pokiaľ niekto spochybní výsledky jej práce, dočká sa prudkého defenzívneho ohlasu.
Politici môžu mnohé, ale občianska spoločnosť môže omnoho viac. Omnoho viac, ako len kritizovať politikov za to, že neformujú postoje voličov v otázkach, ako sú rómske záležitosti či prijímanie utečencov.