Napadnuté ustanovenia vyžadovali od poskytovateľov internetu a telefónnych operátorov, aby určité obdobie uchovávali prevádzkové údaje o uskutočnenej komunikácii pre prípadnú potrebu štátnych orgánov.
Návrh na preskúmanie ich ústavnosti podala skupina 31 poslancov Národnej rady, ktorá okrem iného zdôrazňovala, že zavedenie povinnosti uchovávať údaje o elektronickej komunikácii predstavuje citeľný zásah do súkromného života, keďže ide o plošné sledovanie všetkých občanov Slovenska bez ohľadu na ich bezúhonnosť a čestnosť. Každý deň by tak bolo o každom obyvateľovi povinne zaznamenané, s kým telefonoval, komu a kedy posielal textové správy a emaily, kde sa vtedy nachádzal atď. Kombináciou týchto informácií možno zostaviť osobnostný a komunikačný profil jednotlivca, spätne kontrolovať miesta jeho pobytu a odhaliť množstvo podstatných charakteristík jeho identity či správania.
Legitímny cieľ, ale…
Po posúdení návrhu dospel Ústavný súd k záveru, že napadnutá právna úprava sledovala legitímny cieľ všeobecného záujmu, ktorým je boj proti závažnej trestnej činnosti a ochrana verejnej bezpečnosti. To však samo osebe pre záver o súlade s ústavným poriadkom SR nestačí. Analýza uchovávaných údajov a možnosť ich spájania s ďalšími údajmi umožňovala odhaliť podstatnú časť súkromia občanov. Táto skutočnosť spolu s trvalým, systematickým a plošným charakterom zbierania údajov bola spôsobilá vyvolať v povedomí dotknutých osôb pocit, že ich súkromný život je predmetom stáleho sledovania.
Adekvátna právna úprava by mala obsahovať aj jasné a podrobné pravidlá, ako zabezpečiť uchovávané údaje, ktoré sa týkajú elektronickej komunikácie.Ivetta Macejková, predsedníčka Ústavného súdu SR
Za týchto okolností bolo treba preskúmať, či napadnutá právna úprava neprekračuje hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie cieľa, ktorý chceli zákonodarcovia dosiahnuť.
Právnu úpravu zákona o elektronických komunikáciách nebolo možné považovať za nevyhnutnú pre dosiahnutie sledovaného cieľa. Boj proti závažnej trestnej činnosti a v konečnom dôsledku o verejnú bezpečnosť sa dá dosiahnuť aj inými prostriedkami, ktoré predstavujú menej intenzívny zásah do práva na súkromie. Mohlo by ísť napríklad o sledovanie a uchovávanie potrebných údajov iba u konkrétnych, vopred určených účastníkov komunikácie po splnení stanovených podmienok.
Zo znenia napadnutých ustanovení Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore nadväzne vyplývalo, že oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní požadovať zistenie a oznámenie údajov o elektronickej komunikácii sa v rozpore s úpravou, ktorá vyplýva zo zákona o elektronických komunikáciách, nemá týkať len vybraných závažných úmyselných trestných činov. Má ísť o všetky úmyselné trestné činy (v prípade napadnutého ustanovenia Trestného poriadku), respektíve akékoľvek trestné činy (zákon o Policajnom zbore). Podľa Ústavného súdu takto vymedzené podmienky pre zásah do základného práva na ochranu súkromného života a osobných údajov upravujú medze týchto základných práv veľmi široko a neurčito.
Súd musí byť nestranný
Oprávnenie orgánov činných v trestnom konaní na to, aby požadovali zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke, sa nemôže vzhľadom na intenzitu, ktorou zasahuje do týchto základných práv, považovať za obvyklý alebo rutinný prostriedok prevencie a odhaľovania trestnej činnosti. K použitiu tohto prostriedku môže dôjsť iba vtedy, ak na dosiahnutie tohto cieľa neexistuje iný a vo vzťahu k základným právam šetrnejší prostriedok.
Adekvátna právna úprava by mala navyše obsahovať aj jasné a detajlné pravidlá, ako zabezpečiť uchovávané údaje. Zákonodarca by mal takisto zvážiť ustanovenie podrobnejších pravidiel pre obsah súdneho príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke, ako aj pre obsah samotnej žiadosti orgánov činných v trestnom konaní o takéto opatrenie.
S ohľadom na povahu konania a rozhodovania v týchto veciach, keď sa nepredpokladá účasť dotknutej osoby v konaní, spočíva úloha súdu i vo „vyvažovaní“ procesnej situácie. Pritom je neprípustné, aby sa súd dostal do pozície „pomocníka“ verejnej žaloby, pretože musí byť vždy nestranný.
Vzhľadom na tieto skutočnosti som presvedčená, že rozhodnutie Ústavného súdu v nijakom prípade neznemožňuje štátu bojovať proti závažným trestným činom vrátane terorizmu. Iba žiada od zákonodarcu, aby pozornejšie hľadal potrebnú rovnováhu medzi bezpečnosťou a slobodou svojich občanov, aby v záujme alebo pod zámienkou ochrany ich bezpečia neohrozoval ich slobodu, bez ktorej by sa aj tak necítili bezpečne.