Namiesto využitia príležitosti pre zásadnú reformu systému sa vlády rozhodli astronomickými sumami sanovať banky a opäť naštartovať hospodársku činnosť. Mnohí si isto spomenú na šrotovné, vďaka ktorému si mohli lacnejšie kúpiť nové autá. Obrovské výdavky však mali za následok väčšie zadlženie štátu.
Potreba navýšiť štátne príjmy viedla už v roku 2009 k dohode najmocnejších vlád sveta G20 o probléme daňových rajov. Ostrovy v Karibiku rovnako ako Rakúsko či Švajčiarsko museli podpísať najmenej dvanásť medzinárodných zmlúv o výmene informácií. Otázke, nakoľko efektívna bola táto dohoda, sa nedávno venovali Niels Johannesen z Univerzity v Kodani a Gabriel Zucman z Berkeley v Kalifornii.
Využívajúc najnovšie dáta uznávajú, že došlo k určitým posunom a nové medzinárodné zmluvy mali za následok preskupenie finančných vkladov v daňových rajoch. Nedošlo však k zásadnému zníženiu celkového množstva týchto vkladov. A to je problém.
Došlo k odtajneniu majetku v hodnote 350 miliárd eur, čo je malým zlomkom zo 6 biliónov eur, ktoré si boháči uložili v daňových rajoch.Tomáš Profant
Jednou z príčin bolo, že až tretinu zo zmienených dvanástich dohôd uzatvárali daňové raje medzi sebou. Takže napríklad Francúzom, ktorí mali vklady vo Švajčiarsku, stále ostal priestor vložiť svoje nezaplatené dane do rajov v Singapure, Hongkongu či na Bahamách. Po prijatí dohody so Švajčiarskom pokleslo množstvo francúzskych vkladov v tomto hornatom raji o 11 percent. Tieto vklady však Francúzi uložili inam. Britské korunné závislé územie Guernsey, ktoré uzatvorilo 19 zmlúv, zaznamenalo 15-percentný pokles vkladov. Naopak, Cyprus, ktorý pristúpil iba na dve dohody, 60-percentný nárast.
Skutočnosť, že päť dní po vytvorení čiernej listiny, na ktorej sa nachádzalo 42 nespolupracujúcich daňových rajov, sa všetky tieto krajiny zaviazali uzavrieť 12 požadovaných zmlúv, takisto naznačuje, že požiadavka zdanlivo najmocnejšej skupiny sveta výrazne neohrozila ich pochybný biznis.
Ďalším problémom nových medzinárodných zmlúv je, že nemusia byť dostatočne odstrašujúce. Neznamenajú totiž automatickú výmenu dát, ale iba výmenu na základe požiadavky, o ktorej „sa dá predvídať, že sa ukáže byť relevantnou“. V prípade Spojených štátov malo toto obmedzenie medzi rokmi 2006 a 2010 za následok iba 894 žiadostí o poskytnutie informácií, ktoré sa vzťahovali na viac ako 80 uzatvorených medzinárodných daňových dohôd.
Správa Senátu USA pritom v roku 2008 informovala, že jedna švajčiarska banka priznala, že u nej má účet viac ako 19-tisíc Američanov a Američaniek. Nepomer medzi počtom žiadostí a množstvom účtov v daňových rajoch je tu evidentný.
Autori analýzy preto argumentujú v prospech celosvetovej dohody, ktorá v budúcnosti zamedzí tejto hre na mačku a myš. Zatiaľ v nej vyhrávajú daňoví neplatiči. Podľa OECD došlo v bohatých štátoch k nárastu zaplatených daní v rokoch 2009 až 2011 o 14 miliárd eur. To znamená, že došlo k odtajneniu majetku v hodnote 350 miliárd eur. Nepochybne obrovská a ťažko predstaviteľná suma je však stále ešte malým zlomkom zo 6 biliónov eur, ktoré si boháči uložili v daňových rajoch. Preto sa nedá iniciatíva G20 z roku 2009 považovať za úspešnú.
Je teda zmysluplné pokračovať v snahe o silnejšiu reguláciu korporácií? Nie je lepšie lokalizovať spotrebu, ako aj výrobu, obmedziť súkromné vlastníctvo a vôbec možnosť hromadiť donekonečna kapitál? Ak je myší priveľa, hádam je jednoduchšie namiesto stavania pascí zabrániť im prístup k syru.