Podľa niekoľkých rýchlych stanovísk tým zanikla pre hlavu štátu možnosť vymenovať ich za sudcov Ústavného súdu. Za neprekonateľné prekážky deliace ich od postu ústavného sudcu pravdepodobne považujú nezrušené rozhodnutia prezidenta o ich nevymenovaní.
Je viac ako otázne, či tento názor zdieľa aj Andrej Kiska, ktorý vo vystúpení pred Národnou radou vyslovil ľútosť, že sa Ústavný súd zaoberá individuálnymi ústavnými sťažnosťami nevymenovaných kandidátov, a nie návrhom na výklad Ústavy SR. V tejto súvislosti je menej významné, že tým, kto ho mohol podať, je aj prezident.
Akoby verejnosť pripravovali na bezprecedentný krok, že prezident nebude rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu a nevymenuje chýbajúcu dvojicu sudcov.
Dôležitejšími sú možné dôsledky výkladu ústavy, ktorý by podal Ústavný súd. Nepatrí medzi ne zrušenie rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní sudcov Ústavného súdu. A tak hlava štátu mala pravdepodobne predstavu, ako by prekonala prekážku vlastných rozhodnutí o nevymenovaní sudcov, ak by Ústavný súd vyložil základný zákon štátu tak, že z návrhov Národnej rady musí vybrať plný počet sudcov.
Tieto cesty existujú a na prvom mieste sa asi ponúka postup označovaný v právnickej novoreči ako autoremedúra, čiže nahradenie nesprávneho rozhodnutia tým orgánom, ktorý ho vydal. Ústavný súd však už takýto záväzný výklad ústavy pre daný prípad podal v náleze III. ÚS. 571/2014, kde okrem iného uviedol: „…z čl. 134 ods. 2 ústavy a čl. 139 ústavy jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval presne polovicu za sudcov Ústavného súdu“. Rozhodol tu o obdobných ústavných sťažnostiach ďalších troch nevymenovaných kandidátov.
Je vecou Andreja Kisku, ako sa vyrovná s problémom vlastných rozhodnutí porušujúcich ústavu, ktoré boli asi aj zbytočné. Predchádzajúci prezidenti vymenovali z kandidátov zvolených parlamentom potrebný počet sudcov Ústavného súdu, ale nevydali rozhodnutia o nevymenovaní tých ostatných. Možno tu zapôsobilo nedávne rozhodnutie o sťažnosti Jozefa Čentéša, no Ústavný súd jasne odlíšil vymenovania generálneho prokurátora a ústavných sudcov.
Objavili sa i nevhodné úvahy o údajnej (ne)vykonateľnosti citovaného nálezu. Ústavný súd tu použil jednu z obvyklých výrokových formúl, keď prezidentovi prikázal vo veci znova konať a rozhodnúť, ale vec mu nevrátil na ďalšie konanie. Krajské súdy v Trnave a Košiciach alebo Najvyšší súd, ktorým Ústavný súd v minulosti adresoval obdobné príkazy, s ich vykonateľnosťou nemali problémy.
Ten, kto nezískal skúsenosti zo súdnych konaní, asi ťažko nájde v danej veci problém. Podľa zdravého rozumu v sebe príkaz konať a rozhodnúť zahŕňa aj vrátenie veci na ďalšie konanie. Treba dúfať, že chytráctvo sa nestane zámienkou pre nerešpektovanie zrozumiteľného rozhodnutia Ústavného súdu. Žiaľ, ťažko prehliadnuť signály takého zámeru.
Prezident ako účastník konania pred Ústavným súdom po tom, čo ten rozhodol v jeho neprospech, zaútočil na súd najprv pre údajné oneskorené doručenie rozhodnutia a následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu pre jeho údajnú nevykonateľnosť či nezrozumiteľnosť.
Prianie vykonateľnosti a ústavnosti rozhodnutia sa objavilo aj v poslednom parlamentnom prejave prezidenta. Akoby verejnosť pripravovali na v našej novodobej histórii bezprecedentný krok, že hlava štátu nebude rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu a nevymenuje chýbajúcu dvojicu ústavných sudcov. Ale možno počujem trávu rásť a čochvíľa bude Ústavný súd kompletný.