Ak sa má niekto spojiť, sú to voliči pravice, ktorí by sa v tomto mali inšpirovať voličmi sociálnej demokracie.
Ak zavrieme do triedy siedmich trpaslíkov, nečakajme, že budeme mať jedného obra. Nielen preto, že každý z nich je úzko vyhranený a má svoje vlastné, úzko definované publikum, ale aj kvôli ich siedmim nezávislým hlavičkám, štrnástim nespolupracujúcim ručičkám a štrnástim do rôznych smerov kráčajúcim nožičkám.
Problémom trpaslíkov je aj ich úzka špecializácia – jeden sa špecializuje na ekonomiku, druhý na obranu, tretí na školstvo, ale nikto nevie hodnoverne ponúknuť riešenia pre všetky rezorty. Vláda sa vždy vyskladala z úzko špecializovaných strán, ktorým velil ten, kto mal v ruke peniaze. Ako-tak to fungovalo, ale voliči museli vedieť, že ak volia jedného trpaslíka, v skutočnosti volia trpaslíkov sedem – vedľa zúrivého ľudáka aj zúrivého liberála.
Ďalším problémom je naše „nie sú ľudia“. Skolabovaná pravica vyslala svojich remeselne zdatných politikov na zaslúžený odpočinok domov i do zahraničia. Dnes preto vie ponúknuť buď len niekoľko málo presluhujúcich pánov, alebo neznáme tváre, ktoré s vládnutím nemajú žiadnu skúsenosť – a to predstavuje možné riziko.
Ukázalo sa, že viaceré populárne strany neboli ničím iným, ako „special purpose vehicle“, čiže nástrojom s osobitným účelom slúžiacim ani nie tak voličom, ako ich de facto vlastníkom, a nevychovali žiadnu omladinu.
„Ja žiadne témy nepotrebujem,“ tvrdil môj bývalý kolega, počtom odsedených rokov v parlamente veľmi úspešný politik. Je možné, že niektorí politici na svoje parlamentné prežitie naozaj nepotrebujú témy, ale dobré podrážky. Voliči však očividne témy chcú a práve tu nastal obrovský posun od tém všeobecných k témam konkrétnym.
Dokonca spadla samotná konštrukcia základných tém pravice – keď vláda prišla s nižšou DPH, pravica ju tvrdo nekritizovala ako útok na ňou presadzované základné hodnoty. Naopak, kritizovala príliš úzky výber koša potravín, ktoré do nižšej sadzby spadnú.
Ak zavrieme do triedy siedmich trpaslíkov, nečakajme, že budeme mať jedného obra.
Podobne, keď vláda nastavila minimálny dôchodok, aby sa dôchodcovia nemuseli túlať po úradoch práce so žiadosťami o dávky, pravica sa len ozvala, že podobné minimum chcú aj pre sporiteľov v luxusnom a super úspešnom druhom pilieri.
Úplný odklon od tém pravice predstavujú aktivity v školstve – kým pravica sa zvykla naťahovať o to, koľko pridať (často vysoko selektívnym) cirkevným školám, vláda podporuje výstavbu škôlok a základných škôl všade, kde chýbajú, zvýšila počet asistentov učiteľa zo 622 v roku 2012 na vyše 1 641 v roku 2015, otvorila tému duálneho vzdelávania a prepojenia škôl a trhu práce. Na škôlky ešte reagoval jeden zúfalý politik tým, že ich netreba, ale skoro pochopil, že to mu úspech u rodičov a starých rodičov neprinesie.
Tak ako sú nezmyselné debaty o spájaní sa pravicových strán, nezmyselné sú aj záväzky typu „s každým, len nie so Smerom“. To fungovalo pri HZDS, ale dnes to môže fungovať presne naopak – výsledky volieb 2012 sú toho dôkazom. Ak žiaden z trpaslíkov nevyrastie na dospelú stranu, voliči stavia radšej na istotu. Pritom stačí ponúknuť len to, čo núkajú kresťanské demokracie v iných štátoch – pokoru, súcit, riešenia.