Existuje však zvláštna skupina migrantov, o ktorej sa veľa nehovorí. Je viac ako zrejmé, že ich počet sa bude stále zvyšovať. Preto ignorovať týchto ľudí, ako sa to istý čas čiastočne darilo pri utečencoch z Ázie a Afriky, bude čím ďalej, tým menej možné.
Podľa správy Medzinárodnej organizácie pre migráciu počet tzv. environmentálnych migrantov alebo klimatických utečencov stúpne do roku 2050 na 200 miliónov. Niektoré odhady hovoria až o jednej miliarde osôb, ktoré budú bezprostredne ovplyvnené klimatickými zmenami.
O niekoľko desaťročí môžu byť aj z Európanov migranti. Nebude však kam utiecť.
Zmeny podnebia, ktoré vyvolávajú zvyšovanie hladiny svetového oceánu, veľké prírodné katastrofy, ako sú povodne, hurikány, rozsiahle suchá, rozširovanie púšte, znižovanie zásob pitnej vody, vytvárajú novú kategóriu migrantov dočasne alebo trvalo presídľovaných v rámci hraníc svojich štátov alebo do zahraničia.
Len počas roka 2013 zaznamenali 600 udalostí, z ktorých 37 zahŕňalo masové presuny obyvateľstva v počte od 100-tisíc do štyroch miliónov ľudí. Pritom nehovoríme iba o chudobných, rozvojových krajinách, ale aj o vyspelých štátoch. Spomeňme si na veľké búrky a enormné záplavy na juhu Británie na prelome rokov 2013 a 2014. Známy je aj prípad regiónu Sundarban v delte Gangy v Bangladéši. Za posledných 20 rokov tam more zaplavilo niekoľko ostrovov, v dôsledku čoho sa už nikdy do svojich pôvodných domovov nevráti zhruba šesťtisíc osôb.
Na Slovensku bol medializovaný prípad 33 koralových ostrovov Kiribatskej republiky v Tichom oceáne, kde žije ohrozených až 100-tisíc ľudí. Pobrežie sa oddeľuje od ostrova, pitná voda je slaná, pôda premočená a neúrodná, život na ostrove sa postupne stáva nemožným.
Jeden z obyvateľov so svojou rodinou žiadal o azyl klimatického utečenca na Novom Zélande. Jeho žiadosť zamietol prisťahovalecký úrad aj súd vo Wellingtone. Pokiaľ bude tento problém naďalej neviditeľný pre medzinárodné právo, bude sa iba zväčšovať.
Naskytujú sa najmenej tri varianty riešenia tohto akútneho problému. Konvencia OSN o utečencoch z roku 1951 status klimatického utečenca nepozná. Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov však nie je naklonený možnosti revidovať konvenciu, pretože nepovažuje za nevyhnutné vytvárať nové definície. Skôr vraj treba hľadať existujúce medzery vo veciach práv a ochrany týchto ľudí.
Druhou, ambicióznejšou možnosťou je pustiť sa do úplne nového dohovoru, ktorý by sa usiloval zabezpečiť osobitné práva a ochranu environmentálnym migrantom. Chýba však politická vôľa medzinárodného spoločenstva a vynoril by sa reálny problém rozlišovať medzi osobami nútene vysídlenými a tými, čo sa presúvajú dobrovoľne, čo sa dá v prípade pomalých zmien, ako je sucho a poľnohospodárske degradácie, ťažko určiť. Navyše je dnes problematické rozlíšiť medzi „klimatickými katastrofami“ a „prírodnými katastrofami“, teda určiť, či by sa konkrétna katastrofa stala alebo nestala bez zmeny klimatických podmienok.
Tretí, zrejme najschodnejší, scenár predstavuje rozvinutie dokumentu Hlavné zásady vnútorného vysídľovania z roku 1998. Tým by sa dohodlo na súbore síce nezáväzných, ale všeobecne platných zásad, ktorými by sa ochrana rozšírila aj na environmentálne vysídlené osoby.
Hoci Spojené štáty symbolicky podpísali Kjótsky protokol k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy, nikdy ho neratifikovali, a tak sa nestal právne záväzným. Vtedajší prezident George W. Bush sa neskôr vyjadril, že nemá v úmysle pristúpiť k ratifikácii dohody nie preto, že by nepodporoval jej ideu, ale preto, že by to mohlo spôsobiť vážne poškodenie ekonomiky USA. Pápež František vo svojej najnovšej encyklike o životnom prostredí píše, že svet povýšil ekonomické záujmy a ekonomický rast nad všeobecné blaho. Zrejme pichol do osieho hniezda, keďže vyvolal vlnu nevôle najmä konzervatívnych politikov v USA.
Úsilie depolitizovať otázku globálneho otepľovania a hovoriť o nej izolovane od vplyvu ľudskej aktivity nás vedie do slepej uličky, pokiaľ ide o prijatie klimatických zmien ako rany osudového ducha dejín a nie ako vracajúceho sa bumerangu za naše správanie sa k prírode. Tentoraz neobstoja výhovorky, že za globálne otepľovanie, a teda aj za jeho dôsledky, nesú svoj podiel viny iba veľkí hráči. Zdieľame totiž jednu, spoločnú planétu.
Prebrať globálnu zodpovednosť nám bránia i tí, čo nechcú vidieť súvislosť medzi ľudskou činnosťou a podnebnými zmenami. O niekoľko desaťročí môžu byť aj z Európanov migranti. Nebude však kam utiecť – nájsť kúsok pokojného sveta, kde sa bude dať bezstarostne prežiť život, bude čoraz ťažšie.