Bez pochybností môžem už teraz konštatovať, že odpoveď rezortnej komisie na tzv. bezprostrednú príčinu bude pomerne presná a kvalifikovaná. Nezáleží na tom, či sa potvrdí štatisticky menej pravdepodobný variant technickej poruchy, alebo „zlyhanie ľudského faktora“. Napríklad nedodržaním postupov, prekročením limitov, nesprávnym rozhodnutím, nedocenením počasia, prípadne ich kombináciou.
Letecká katastrofa vojenského vrtuľníka je iba vrcholom ľadovca v mori ignorancie zodpovedných a chronickej inštitucionálnej arogancie.
Skutočná hĺbková príčina všetkých havárií v letectve je vyjadrená brutálne nepríjemným štatistickým indikátorom bezpečnosti lietania v inštitúcii. A tým je pre Slovensko a ďalšie posttotalitné krajiny extrémne nízky počet nalietaných hodín na leteckú katastrofu s porovnateľnými inštitúciami vo vyspelých štátoch sveta. Tento indikátor dokazuje nespochybniteľný syndróm inštitucionálneho zdravia: chorú organizačnú kultúru.
Nepochybne túto hĺbkovú príčinu nemôže odhaliť ani popísať rezortná vyšetrovacia komisia. Nikto z vyšetrovateľov si predsa nepodpíli vlastný kariérny konár, a politické vedenie tradične neprejavuje záujem o sebakritické priznanie stavu. Paradoxne, vôbec by nešlo o kritiku, no len o konštatovanie stavu.
Všetci sme potenciálnymi obeťami. Ktokoľvek z nás, z našich príbuzných, kamarátov, kolegov, známych, ale aj ktokoľvek z politicky alebo odborne zodpovedných sa môže raz stať obeťou svojej či už absencie odvahy, alebo vedomého zakrývania očí. Ba dokonca i faktu, že jednoducho len „nevedia, čo nevedia“. Nešťastný kapitán vrtuľníka predsa nechcel zahynúť, určite nechcel urobiť chybu.
Podľa oficiálnych štatistík bolo vyrobených až dvanásťtisíc kusov rovnakého typového radu vrtuľníka, z ktorých sa niekoľko stoviek stalo obeťou leteckých nešťastí. Ak inštitúcia nedisponovala analýzami katastrof tohto typu, ktoré boli vykúpené krvou, tak nemohla preniesť poučenie z chyby na svojich pilotov. Pilot sa ľahko nevedomky mohol dopustiť rovnakej chyby.
Pilot s 1 300 letovými hodinami v zdravých organizáciách nemôže sedieť na kapitánskom sedadle tejto kategórie vrtuľníka. To, že tam bol, nie je jeho chyba. On sa totiž nemal od koho a dostatočne dlho učiť ovládať vrtuľník v rozličných situáciách. Najmä však nemal dostatočný čas na získanie schopností analyzovať všetky faktory, na základe ktorých by mohol robiť dostatočnou skúsenosťou podložené rozhodnutia.
Žiaľ, zahynul v súlade s predpismi, pričom druhá časť záverov znie „v chorej organizačnej kultúre“. Pilot nemôže za to, že pre inštitúciu sú prioritnejšie iné výdavky a na prevádzku nezostávajú finančné zdroje. Výsledkom je potom sporadický výcvik, nízke nálety, veľké prestávky v lietaní určitých prvkov alebo prispôsobovanie predpisov vôli vedenia. To je iba niekoľko z množstva aspektov organizačnej kultúry.
Havária vojenského vrtuľníka je len vrcholom ľadovca v mori ignorancie zodpovedných a chronickej inštitucionálnej arogancie. V nijakom prípade by som nechcel, aby sa tento príspevok považoval za výzvu na stínanie hláv. Aj terajší veliteľ vzdušných síl či leteckej základne, dokonca i súčasný minister obrany budú vystavení rovnakému prostrediu a rizikám ako ich nástupcovia. Zmena závisí od obrovskej politickej odvahy pozrieť sa pravde a situácii do očí.
Nech to pri Prešove bude dlhodobo posledná obeť. Nech mladý muž neobetoval život za inštitucionálnu zbabelosť, ba dokonca tuposť, zbytočne.