V politike by sa tiež mala uplatňovať etika zodpovednosti, ktorá politikom odporúča uvažovať nielen o cieľoch, ale aj o dôsledkoch ich činov.
Politik by mal mať charizmu, mimoriadne vodcovské schopnosti, vášeň, temperament a cit pre úsudok, čo mu dopomôžu rozvinúť vlastný osobnostný potenciál a najmä profesionalizmus. Ten by rozhodne nemal fungovať na úkor mravnosti. To platí v každom povolaní, človeku by malo jeho ego povedať, kde je hranica slušného, mravného, ľudského, odborného alebo aj vedeckého konania a túto hranicu by nemal často prekračovať. Možnože potom by problémov vo svete podstatne ubudlo.
V živote však treba veriť v dobro, hoci niekedy menšie zlo je lepšie ako priveľké dobro. Vo všeobecnosti treba chrániť národ a ľudí, najmä tých zraniteľných. Viac by sa malo robiť už pri predchádzaní chorôb, postihnutia, zla, a to formou novej školy, novej výchovy v rodine, novej školskej a sociálnej politiky štátu.
Liekom na choroby nemusia byť vitamíny, ktoré zvýšia prah citlivosti voči negatívnym javom. Východiskom nie je ani predstieranie čistoty, ktoré, mimochodom, pripomína lieky s placebo efektom. To, čo v skutočnosti potrebujeme, je návrat k hodnotám, vďaka ktorým na vrchole rebríčka bude dominovať usilovnosť, miera a pokora. Zdá sa, že „duša“, kultúra, človek ako ľudská identita, to všetko je ohrozené konzumom, ku ktorému sa tak bolestne driapeme.
Ak ľudstvo chce prežiť, musí sa usilovať zmierniť negatívne následky globálnych problémov a postupne ich odstraňovať, rešpektovať morálne a duchovné hodnoty, riadiť sa medzinárodnou etikou 21. storočia.
Autor je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným.