Obdobie povojnovej prosperity prinieslo v 60. rokoch minulého storčia zvýšenú aktivizáciu obyvateľstva a masívnu vlnu solidarity medzi jednotlivými hnutiami v bojoch za ich práva. Likvidácia viacerých foriem diskriminácie, rasovej, sexuálnej či rodovej, boli predmetom požiadaviek más, ktoré vyšli do ulíc demonštrovať svoje názory na štátnu represiu.
Najhorším prejavom depolitizovanej politiky je bezzubosť akýchkoľvek snáh o nastolenie radikálne demokratického diskurzu.
Ideológia v diskurze
Rozdiel medzi 60. rokmi a súčasnosťou spočíva v ideológii, ktorá sa prejavuje vo verejnom diskurze. A práve v tomto bode naráža multikulturalizmus na svoje interpretačné limity. Otázka nestojí, či je multikulturalizmus funkčný alebo nie, no akým obsahom tento termín naplníme. Ak vsadíme súčasný liberálny multikulturalizmus do rámca tolerancie, skutočne narazíme na problém, kde sa nachádza hranica tolerancie.
Dejinný vývoj je v tomto ohľade veľmi zaujímavý. Dnešná paradigma tolerancie prosperovala v časoch ekonomického rastu a globálneho pokoja, no nie je schopná reagovať na dôsledky hospodárskej recesie a vojenských konfliktov. Európske obyvateľstvo reaguje rasizmom a xenofóbiou, ktoré sa stali až primitívne jednoduchými nástrojmi politickej moci. Našťastie v civilizovaných spoločnostiach sa ešte vždy objaví vlna občianskeho odporu proti zneužívaniu zástupných problémov na politické účely. Na Slovensku si musíme asi na tento stav počkať.
Aký je teda rozdiel medzi prítomnosťou a 60. rokmi? Odpoveď je banálna. Vtedy ľudia bojujúci za svoje práva nežiadali toleranciu od väčšinovej spoločnosti, ale formulovali svoje požiadavky v politickej a sociálno-ekonomickej rovine.
Bolo by naozaj zvláštne, keby Martin Luther King žiadal toleranciu alebo keby tisíce žien pochodujúce ulicami požadovali, aby ich spoločnosť jednoducho uznávala. Otázky rasizmu či patriarchátu mali vo vtedajšom diskurze najmä sociálno-ekonomický základ, aktivisti a aktivistky vedeli, že si svoje práva môžu vydobyť jedine politicky.
Menia sa aj prisťahovalci
V súčasnosti je verejný priestor depolitizovaný a všetky konflikty sa presúvajú do konfesionálnej, národnej a kultúrnej roviny. Ak odhliadneme od príčin tohto posunu, ktoré ležia predovšetkým v snahe politickej moci potlačiť akýkoľvek účinný odpor a solidaritu obyvateľstva a nahradiť ho partikulárnymi záujmami, tak dnešný dominantný diskurz je živnou pôdou pre individualizmus a komunitné prejavy správania.
Prvé generácie prisťahovalcov do Európy boli omnoho sekulárnejšie a integrovanejšie, ako sú dnešné separované komunity. Niet sa čo čudovať, keď uvážime desaťročia snáh popierania existencie spoločnosti ako takej a prechod od univerzalizmu k etnicite, kultúre a tolerancii. Spôsob, akým sme depolitizovali svoju spoločnosť, sa potom prejavuje aj v pohľade na krízové situácie.
Či už ide o krízu v Grécku alebo imigrantov, verejný diskurz teraz nie je schopný stotožniť sa s politickým aspektom situácie, či prinajmenšom ju aspoň formulovať. Omnoho viac sa darí primitívnym rasistickým pudom a politická moc iba zneužíva prirodzené komunitné správanie, ktoré radikalizuje obe časti spoločnosti.
Máme vôbec nádej v takejto konštelácii priniesť autentický príspevok do verejnej diskusie o imigrantoch, keď akékoľvek pokusy narážajú na štrukturálne obmedzenia, ktoré vymedzila dekády budovaná forma mocenských mechanizmov?
Na bojovom poli
Najhorším prejavom depolitizovanej politiky je bezzubosť akýchkoľvek úsilí o nastolenie radikálne demokratického diskurzu, resp. otvorenej spoločnosti, ktorá by pretransformovala súčasný upadávajúci model tolerancie a zároveň by zavrhla fašizáciu spoločnosti. Ide o naozaj seriózny problém, pričom imigrácia je len jeho symptómom. Skutočný problém predstavuje depolitizácia verejného priestoru a z nej vyplývajúci demokratický deficit, ktorý trápi každého presvedčeného Európana.
Diskusiu o multikulturalizme v zásade treba chápať ako bojové pole, zvlášť pokiaľ môžu jej dôsledky priamo implikovať obmedzenia slobôd. Akúkoľvek krízovú situáciu vždy zneužíva moc na upevnenie svojho postavenia a produkcia diskurzov je jedným zo základných prejavov moci. Víťazom nie je jedna alebo druhá strana, ale ten, kto nastolil diskurz a určil jeho pravidlá.
Apelovanie na osudy ľudí je v konečnom dôsledku iba humánnou stránkou toho istého dominantného diskurzu. Pozrime sa preto na otázku imigrantov ako na priestor, ktorému by sme mali dať obsah, nie iba odpovedať na otázky.
Tento priestor sa môže využiť na posilnenie ľudských práv, na zmysluplnú diskusiu o demokratickom deficite, a nielen na prehlbovanie depolitizácie verejnosti a šírenie strachu a následné upevnenie politickej moci nad občanmi.