Demokracia sa môže brániť

13.08.2015 08:00

Býva zvykom, že na protestných zhromaždeniach sa mnohí rečníci radi odvolávajú na slobodu slova. Tvrdia, že ak máme skutočnú demokraciu, na verejnosti by sa nemalo brániť zaznieť akémukoľvek názoru.

Ak sa objaví zákrok polície, ako to bolo na sobotnom proteste proti utečencom v Prahe, keď bezpečnostné zložky spacifikovali lídra slovenskej pravicovej extrémistickej organizácie počas prejavu, masa ľudí kričala: „Gestapo… policajný štát… toto je demokracia?!“ Naozaj znesie demokracia akékoľvek názory?

Extrémizmus sa v demokraciách označuje ako správanie vychádzajúce z postojov demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré naň deštruktívne pôsobia, a útočí na systém práv a slobôd garantovaných ústavou a medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentmi.

Vnútorné ohrozenie systému

Každý politický systém v sebe nesie pud sebazáchovy. Liberálna demokracia považuje extrémizmus za svoje vnútorné ohrozenie, pretože konečným, hoci málokedy otvorene deklarovaným cieľom extrémistov je odstránenie základných atribútov demokratického právneho štátu, a preto aj reakcia štátu by mala zodpovedať tejto hrozbe.

Protiextrémistická politika na Slovensku je z dlhodobého pohľadu skôr neúspešným príbehom.

Máme k dispozícii historické skúsenosti, ktoré dokazujú, že nepriatelia demokracie dokázali využiť jej nástroje, aby sa legálnou cestou prebili k moci, ktorú následne zneužili na zavedenie opatrení odstraňujúcich základy samotnej demokracie. Známy v tomto kontexte je Goebbelsov výrok: „Prišli sme do Ríšskeho snemu, aby sme sa vyzbrojili zbraňami demokracie z jej arzenálu. Stali sme sa poslancami Ríšskeho snemu, aby sme ochromili weimarské myslenie s jeho vlastnou podporou.“

Nemecký politológ Karl Loewenstein tvrdí, že fašizmus je najefektívnejšia politická technika v modernej histórii. Tá môže byť úspešná iba v rámci jedinečných podmienok, ktoré jej ponúkajú len demokratické inštitúcie.

Ako východisko boja proti extrémizmu sa často používa koncept tzv. brániacej sa demokracie alebo militantnej demokracie. Je to demokracia, ktorá vystupuje pomocou právnych, mocenských a diskurzívnych nástrojov proti svojim ideovým nepriateľom.

A to ešte skôr, ako oni iniciujú uskutočnenie hrozieb, ktoré vyplývajú z ich existencie a následne sú vystavení represii, ktorá je výsledkom demokratického politického procesu. V skratke, „žiadna bezpodmienečná sloboda nepriateľom slobody“.

Rešpektovať akýkoľvek názor?

Ústava Nemeckej spolkovej republiky, odkiaľ termín brániacej sa demokracie pochádza, dnes obsahuje niekoľko článkov, ktorými povoľuje určité opatrenia na ochranu liberálnodemo­kratického poriadku pred tými, ktorí by ho chceli zrušiť.

Americký model ochrany demokracie je trochu odlišný od európskeho, pretože je schopný akceptovať akékoľvek názory ako súčasť demokratického „trhu ideí“. Represii štátu sa vystavuje až rukolapne násilné konanie, no myšlienky vedúce k nemu sa považujú za nedotknuteľné.

Hoci sa demokratický štát často vyhlasuje za „otvorenú spoločnosť“, mnohí sa mýlia, že musí rešpektovať akýkoľvek názor. Sloboda neznamená, že môžem všetko. Je však možné, aby liberálna demokracia upadla do určitej podoby dogmatizmu?

Významný slovinský filozof Slavoj Žižek to pripúšťa a uvažuje o tom, že žijeme formou kultúrnej hegemónie uprostred akéhosi demokratického fundamentalizmu. K tejto otázke nás privádzajú i rozličné preventívne vojenské intervencie proti narušiteľom nášho spôsobu života s cieľom „urobiť svet bezpečným pre demokraciu“.

Podľa Žižeka demokratický fundamentalizmus vopred vylučuje politiku v zmysle akcie, ktorá by priniesla hlbšiu zmenu: ak redukujeme demokraciu na voľby, zaistíme, že sa naozaj nič nestane. Politický zápas sme redukovali na diskusiu v rukavičkách a zároveň si neuvedomujeme, ako demokracia zväzuje naše myslenie. Čokoľvek, čo nie je podľa našej optiky demokratické, je nevyhnutne hrozné, totalitárne a neprijateľné.

V tom sú neofašisti a iní radikáli krok pred demokratmi. Dokážu spochybňovať, neraz kriticky nadstaviť zrkadlo spoločnosti, pripúšťajú alternatívy, vrátane ekonomických. Priveľmi dobre chápu, že kľúčové demokratické emancipačné boje sa vždy zvádzali v uliciach, a tiež vedia, ako to obrátiť vo vlastný prospech. Demokrati, ktorí nedokážu obhájiť svoje pozície, vyznievajú ako diletanti a odporcovia demokracie.

Koncepcia proti extrémizmu

Málokto vie, že Slovenská republika má schválenú Koncepciu boja proti extrémizmu, v ktorej si predsavzala splniť ambiciózne ciele a úlohy na roky 2015 až 2019. Protiex­trémistická politika u nás je však z dlhodobého pohľadu skôr neúspešným príbehom.

Charakterizovať slovenskú demokraciu ako „brániacu sa“ by bolo prehnané. Svedčí o tom aj fakt, že líder Vzdoru Kysuce musel zájsť až do Prahy, aby dostal žltú kartu. Pár svetlých chvíľ, medzi ktoré patrí napríklad rozpustenie Slovenskej pospolitosti – Národnej strany Najvyšším súdom SR v roku 2006, vyvažuje skúsenosť z nešťastného postupu štátnych predstaviteľov v prípade Hedvigy Malinovej a mnohé iné. Prešľapy, vlažnosť, nekoncepčnosť a rozpačitosť – to sú prívlastky, ktoré si, žiaľ, so sebou slovenská protiextrémistická politika zaslúžene nesie. Jej ovocie ešte len budeme žať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#extrémizmus #demokracia #policajný zásah
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk