Najväčšími favoritmi politickej únie sú Francúzsko a Taliansko. Isté slovenské internetové noviny položili svojim čitateľom otázku: Súhlasíte s návrhom prezidenta Hollanda vytvoriť vládu, spoločný rozpočet a parlament pre krajiny eurozóny? Vyše 75 percent odpovedalo: jednoznačne nie. Hoci v tomto prípade nemožno hovoriť o reprezentatívnom výskume verejnej mienky, pravdepodobne by podobný výsledok priniesol i prieskum na veľkej vzorke.
Taliansky minister financií propaguje rovnaké riešenie ako francúzsky prezident. Uvedomuje si pri tom, že narazí na odpor mnohých členských štátov a najsilnejšieho z nich – Nemecka.
Grécky šok by mal byť výzvou pre politikov hľadať udržateľnejšie riešenia pre eurozónu.
Advokáti prechodu od bankovej únie k fiškálnej a politickej argumentujú teoretickou koncepciou Roberta Mundella. Iní za príklad dávajú USA, úniu štátov, v ktorých okrem centrálnej banky Federálneho rezervného systému (Fed) existuje federálny rozpočet, federálne sociálne programy a pod. Tvrdia, že bez toho by dolár nebol dolárom.
Dlhoročná história dolára
História dolára je odlišná od histórie eura, no napriek tomu v mnohom sa z nej možno poučiť. Spojené štáty americké vznikli ako politická únia, eurozóna ňou dodnes nie je. Základy menovej únie v USA položila ich ústava a dolár sa stal menovou jednotkou iba štyri roky po jej ratifikácii. Aby sa stal dolárom, akým je dnes, muselo ubehnúť 150 rokov, zdôrazňuje Hugh Rockoff z Národného úradu pre ekonomický výskum.
Míľnikov, ktoré sú pre euro poučné, je niekoľko. Po opakovaných neúspešných pokusoch so založením centrálnej banky v roku 1913 vznikol Fed, ako ho viac-menej poznáme dnes. Euro je slabšie už len preto, že náprotivok Fedu, ktorým je v eurozóne Európska centrálna banka (ECB), má menšie právomoci ako americká centrálna banka: napríklad pri financovaní vládneho dlhu, podpore rastu a zamestnanosti a pod. Fed sa stal neskôr i tzv. veriteľom poslednej inštancie pre bankový sektor.
Medzi veľkou hospodárskou krízou na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia a nedávnou finančnou a ekonomickou krízou je viac paralel. Jedna spočíva v tom, že obidve vyvolali dôležité zmeny v politikách a v inštitúciách v USA i EÚ, v Spojených štátoch oveľa väčšie ako v eurozóne.
Prezident Franklin D. Roosevelt je známy tým, že presadil New Deal, megaprogram proti depresii a nezamestnanosti financovaný Fedom. No naštartoval aj zmeny, ktoré postupne viedli k rozsiahlym transferom z federálneho rozpočtu. Vznikla federálna podpora pre nezamestnaných, zaviedla sa federálna minimálna mzda, v 60. rokoch federálne sociálne programy Medicare a Medicaid. Federálne výdavky postupne dosiahli vyše 20 percent hrubého domáceho produktu USA. V 30. rokoch založili i federálny orgán na ochranu vkladov. Inými slovami, USA, ktoré vznikli najskôr ako politická únia, sa pospiatky stali bankovou, fiškálnou a v určitom rozsahu aj sociálnou úniou.
Čo s eurozónou po kríze
Finančná a ekonomická kríza v rokoch 2008 a 2009 iniciovala v Európe vznik nových regulačných orgánov, kríza eura – vznik bankovej únie. Jej prvá zložka, jednotný bankový dohľad, sa zverila do rúk ECB. Otázkou je, či týchto niekoľko opatrení postačuje, aby sa kríza eura definitívne zažehnala.
Všetky kroky smerujúce k väčšej integrácii v USA boli vynútené veľkou hospodárskou krízou alebo „iba“ nespokojnosťou zraniteľnejších štátov postihnutých hospodárskymi šokmi, ktoré sa iným regiónom vyhli. Opatrenia, ktorými vlády na tieto udalosti reagovali, nasmerovali na zmierňovanie sociálnych dôsledkov. Posilňovali súdržnosť USA a tým upevňovali dolár.
Financial Times uskutočnil anketu o tom, či grécka kríza zabila sen o federálnej Európe. Približne tretina odpovedala áno, ďalšia tretina nie a posledná tretina sa nazdáva, že sa sen iba odkladá. Ak by sme sa z histórie dolára poučili, grécky šok by mal byť, naopak, výzvou pre politikov hľadať udržateľnejšie riešenia pre eurozónu.
Protirečivosť záujmov v eurozóne pravdepodobne nie je väčšia ako protirečivosť záujmov amerických štátov v jednotlivých fázach ich histórie. Aj v USA bohatšie štáty koniec koncov súhlasili s redistribúciou časti ich vytvoreného dôchodku do chudobnejších štátov. A nebránili sa ani pred migrantmi za prácou z iných amerických štátov. V dlhodobejšom meradle z toho všetci profitovali.
Pokiaľ sa za nové integračné pokusy budú výdavať iba obmedzovania národnej suverenity a bude pokračovať hádka „kto na koho dopláca“, posilňovanie európskej súdržnosti a spravodlivejšie rozdeľovanie prosperity ostane vzdialenou métou. Euro bude naďalej vystavované otrasom a útokom a sotva dožije 150 rokov.