V časoch najväčšej slávy mali kapacitu vyše tisíc postelí, no teraz sa tu uprostred kúpeľnej sezóny lieči sotva 220 pacientov, z toho len 180 na základe kúpeľného poukazu od niektorej zo zdravotných poisťovní.
Odkedy si liečebný pobyt musí hradiť občan ako samoplatca, kúpele sa stali luxusným tovarom.
Vraj za to môže fakt, že kúpele sú stále štátne. Štátnymi však boli aj v časoch najväčšieho rozkvetu, dokonca i za prvej ČSR. Roky sa ťahajúci spor o vlastníctvo im nepomohol. Skončil sa už pred vyše piatimi rokmi, no dodnes sa nič nedeje. Fond národného majetku síce pred dvoma rokmi „veľkoryso“ poskytol akciovej spoločnosti 1,5 milióna eur, ktoré však sotva stačili na pokrytie dlžôb voči Sociálnej poisťovni a ďalším veriteľom a na havarijné opravy striech a kanalizácie. Prevádzkyschopný ostal len jeden kúpeľný dom s kapacitou 380 postelí. Ostatné sú už roky zavreté.
FNM urobil niekoľko pokusov o privatizáciu, no kupec sa nenašiel. Naozaj však všetky kúpele na Slovensku musia byť súkromné? Tie na Sliači boli v minulosti všeobecne dostupné z hľadiska cien. Odkedy si liečebný pobyt musí hradiť občan ako samoplatca, stali sa kúpele luxusným tovarom. Kúpele s takýmto menom a síce schátraným, ale obrovským majetkom sa za smiešnu sumu predať nedajú. Preto by bolo lepšie, keby vláda rozhodla, že ich treba dať pod niektorý rezort a začala sa seriózne zaoberať ich rozvojom.
Samostatnou otázkou je využitie kúpeľov v súčasnosti. Je únosný súčasný stav, ktorý umožňuje prakticky každým kúpeľom liečiť všetko, počnúc infarktom a končiac zapáleným žlčníkom? V minulosti bolo všetko jasnejšie. Máš problémy so žalúdkom, žlčníkom? Je tu Bardejov. Si po operácii srdca, máš vysoký tlak? Sliač! Problémy s pohybovým ústrojenstvom? Piešťany alebo Trenčianske Teplice.
Stav od novelizácie zákonov, ktorý zaviedla jedna z Dzurindových vlád, je šitý na mieru súkromnému podnikaniu a menej zohľadňuje skutočné liečebné účinky jednotlivých kúpeľov. Napríklad obehové ústrojenstvo sa dnes lieči v deviatich zariadeniach, pričom o ich účinkoch by sa dalo diskutovať.
Aby Sliač nebol v mínuse, treba tam ročne odliečiť okolo 2¤800 hostí. Prečo teda zdravotné poisťovne neposielajú pacientov tam, kde sú preukázateľne najlepšie predpoklady na liečbu? Je vláde jedno, že štátne kúpele sú dlhodobo v strate? Pritom štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa posiela „srdciarov“ do kúpeľov, ktoré sú v rukách súkromníkov, hoci nemajú takú zázračnú vodu ako na Sliači.
Prečo štátne podniky, napríklad železnice a ďalšie, odvážajú svojich zamestnancov na rekondičné pobyty všade inde, len nie do štátnych kúpeľov? Prečo Jednota dôchodcov štátny príspevok na rekreáciu svojich členov využíva na pobyty v omnoho menej lukratívnych miestach, ako sú tieto krásne kúpele v srdci Slovenska, ale zhodou okolností „len“ štátne?
Dvadsaťpäť rokov sa o ne nik poriadne nestaral. Manažmenty sa menili častejšie ako počasie. Všade dookola vyrástli wellness centrá, iba štát sa za celé toto obdobie ku Sliaču správal ako nepodarená macocha. Ani keď sa vyjasnili vlastnícke vzťahy, do svojich kúpeľov neinvestoval.
Kedysi tu pracovalo takmer 500 zamestnancov, dnes ich je tam okolo 150. Zdravotné a rehabilitačné sestry teraz utekajú do zahraničia, ale sliačsku vodu a na ňu nadviazané pracovné miesta Slovensku nik nezoberie. Bude tu aj o tisíc rokov.