Ten má dve príčiny. Po prvé, rodí sa málo detí. Po druhé, ročne sa približne jeden milión Nemcov rozhodne natrvalo opustiť svoju krajinu. Bežne ide o vysokokvalifikovaných ľudí, ktorí túžia po lepších pracovných podmienkach.
Zažívame paniku, akoby sa Európy nikdy netýkala bieda sveta. V tejto ignorancii spočíva tragédia nášho zaobchádzania s utečencami, nie v masívnom prúde ľudí.
Aktuálny prílev migrantov treba posúdiť aj podľa týchto čísiel. Politici sa často obmedzia na konštatovanie, že v Nemecku vďaka utečencom od roku 2012 ročne pribúda 250-tisíc ľudí, čo zodpovedá veľkosti stredne veľkého mesta. Nehovoria však už o tom, že koncom osemdesiatych rokov bolo migrantov oveľa viac ako dnes. Nemecko pritom dodnes nie je považované za imigračnú krajinu. To je pravda, pokiaľ si uvedomíme, kam smeruje prúd ľudí v rámci Európskej únie. Nemeckí sociológovia nedávno zistili, že zhruba každý desiaty Nemec pochádza z rodiny s migračným pozadím, vo veľkomestách a v ľudnatých spolkových krajinách dokonca každý piaty. 70 rokov od konca druhej svetovej vojny je to výborná správa. Nemci sa zrejme poučili z hrôz nacistického režimu a obavy z cudzích kultúr nie sú bežné.
Treba si však zvyknúť aj na všedné spolužitie. Spolu s nárastom počtu migrantov stúpa aj počet útokov na utečencov. Situácia tak začína pripomínať deväťdesiate roky, keď sa podpaľačské útoky proti azylantom vyskytovali veľmi často.
Hlavný problém však nespočíva v tom, že Nemci, tak ako väčšina Európanov, sa momentálne musia vyrovnať s masívnym prílevom migrantov. Ide najmä o to, že po desaťročia zatvárali oči pred naliehavými problémami, ktoré sa teraz nakumulovali. Pred pár rokmi určite nebolo toľko cudzincov v Nemecku, ako je ich dnes. Problémy pri integrácii prisťahovalcov do spoločnosti však boli vždy súčasťou povojnového Nemecka.
Viaceré médiá nedávno zverejnili historické výzvy vlády z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. V jednom prípade išlo o to, aby Nemci po vojne prijali nemeckých presídlencov z východnej Európy, kde tvorili kedysi početnú menšinu. V druhom prípade sa mali vyrovnať s ľuďmi z južnej Európy, ktorí prišli pracovať na výzvu nemeckej vlády. Vtedajšie apely sa iba málo líšia od dnešných prejavov politikov. Tak ako vtedy aj teraz ide predovšetkým o ľudskosť.
Ľudskosť však znamená oveľa viac než len slovné hračky. Ide o to, že ľudia prejavujú skutočne záujem o seba navzájom a preukazujú porozumenie s tými, čo sú v núdzi. Preto je napríklad zvláštne, že sa nikto nepozastavuje nad tým, že mnoho Nemcov opúšťa svoju vlasť, aby si zvýšili svoj blahobyt, ale zároveň sa v Nemecku odohrávajú vzrušené debaty o migrantoch, ktorí vraj prišli iba pre štedré sociálne dávky.
Argument, že kým nemeckí migranti v zahraničí pracujú a zarábajú peniaze, tak veľa cudzincov v Nemecku dostáva sociálne dávky „za nič“, neplatí, lebo pre týchto ľudí existujú iba veľmi obmedzené možnosti nájsť si prácu. Okrem toho, veľa Nemcov vďačí za svoju prácu práve migrantom. Zhruba každý štvrtý konateľ má migračné pozadie a zároveň často zodpovedá za inovačné pracovné modely. Cudzinci teda zaplatia veľkú časť nemeckých daní a odvodov.
Nielen nemecká vláda pôsobí v súvislosti s utečencami bezmocne. Nemecko však patrí medzi krajiny, kde sledujeme problémy s migrantmi najdlhšie. Obvykle postupom času dospejeme k nápadu, ako rozumne riešiť problémy. Namiesto toho však práve zažívame paniku, akoby sa Európy nikdy netýkala bieda sveta. V tejto ignorancii spočíva tragédia nášho zaobchádzania s utečencami, nie v masívnom prúde ľudí.