Je až zarážajúce, ako sa blogy obvykle proti sebe vystupujúcich politikov na seba podobajú. Tam, kde Blaha začína známou figúrou slušného občana: „Hnusí sa mi rasizmus, ale…“ tam Procházka, tak skromne, ako to len on vie, opisuje svoju prácu v prospech utečencov v rámci OSN. Takže na obvinenia z rasizmu vraj tiež nie je vhodný adresát.
Rovnako tak obaja zastupujú slovenský ľud proti Bruselu (Blaha) a bratislavskej kaviarni (Procházka). Homogénne a konzervatívne Slovensko má predsa rovnaké volebné právo ako povýšení intelektuáli z Bratislavy a je urážlivé obviňovať ho zo xenofóbie (Blaha) a takisto nevhodné plašiť osvetou o krásnom novom svete (Procházka).
V skutočnosti sme takmer všetci v podobnej pozícii ako minister, ak naše názory vybočujú zo zabehaných konvencií a (podobne ako za minulého režimu) nemôžeme si dovoliť verejne naplno povedať, čo si myslíme.
Takže treba pomáhať tam, odkiaľ utečenci pochádzajú. Aj v tejto oblasti majú obaja politici prekvapujúco ešte stále mnoho spoločného – kritizujú bombardovanie Líbye a Iraku a chcú sa angažovať v „rozvojovej“ pomoci. Kým Blaha je zrejme jediným európskym politikom, ktorý hlása rádové zvýšenie tejto pomoci (bez ohľadu na možné protesty konzervatívneho a homogénneho slovenského ľudu), Procházka (opäť veľmi skromne) píše o tom, ako posiela sto eur ročne afganskému chlapcovi na vzdelávanie.
Tu sa však cesty zástupcov slovenských občanov rozchádzajú a vytvárajú dva modely „pomoci tam u nich“. Jeden reprezentuje Procházka aktivitami Billa Gatesa a Vladimíra Krčméryho, druhý Blaha svojou kritikou európskej poľnohospodárskej politiky voči Afrike, vývozu zbraní na tento kontinent a západných korporácií, ktoré tu bezohľadne podnikajú a drancujú. Na jednej strane je teda rozvojová pomoc, na druhej je pri nej aj snaha zmeniť politiku Bruselu (ale, samozrejme, nie politiku slovenskej vlády!) a snaha regulovať nadnárodné korporácie.
Podobnú argumentáciu ako u Procházku môžeme nájsť v prípade organizácie Človek v ohrození. Jej riaditeľ Braňo Tichý (na rozdiel od mnohých iných) síce uznáva, že Slováci nechcú míňať na pomoc v zahraničí, to mu však nebráni, aby dal svojim čitateľom k dispozícii dve veľmi podobné možnosti, ako „tam" pomáhať: zvýšiť objem štátnych zdrojov na humanitárne aktivity a podporovať organizácie, ktoré ohrozeným občanom údajne skutočne pomáhajú. Sú to práve tieto dve oblasti, v ktorých sa Človek v ohrození angažuje. Ide však v takom prípade ešte o relevantný príspevok do verejnej diskusie alebo ide v prvom rade o snahu dobre sa predať, ktorá nereflektuje širšie spoločenské vzťahy?
Naopak, Peter Ivanič z organizácie Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj navrhuje podobne ako Blaha pomáhať nielen prostredníctvom „rozvojovej“ pomoci, ale aj tým, že zaistíme, že naše verejné politiky nepôjdu proti potrebám napríklad Senegalu. Tam totiž (cez EÚ) posielame peniaze, ale zároveň od senegalskej vlády požadujeme, aby vo svojich vodách umožnila európskym rybárskym flotilám chytať ryby. Dôsledkom je, že senegalskí rybári prichádzajú o prácu. V takom prípade potom nemusí byť úplne namieste, aby sme Afričanov „naučili chytať ryby,“ ako si to myslia napríklad práve v Človeku v ohrození.
A ako sa k pomoci „tam“ stavia náš minister zahraničných vecí? Veď predsa mnohé z uvedeného má v gescii. Obávam sa, že to je presne ten dôvod, ktorý mu zväzuje ruky. Nemôže navrhovať zvýšenie rozvojovej pomoci, pretože o tomto zvýšení rozhoduje práve jeho rezort, ktorý by si zrejme musel niekde inde ubrať. Takisto nemožno očakávať, že ako diplomat bude otvorene kritizovať spojencov z NATO. A ktovie, komu by šliapal na prsty, ak by začal brojiť proti vývozcom zbraní. Našťastie pre ministra ostala jedna skupina, do ktorej si môže udrieť aj on. Prevádzači utečencov. Parazitujúc na nešťastí druhých, stáva sa z nich zosobnenie zla, na ktoré dopadá aj jeho mäkká ruka.
V skutočnosti sme však takmer všetci v podobnej pozícii ako minister, ak naše názory vybočujú zo zabehaných konvencií a (podobne ako za minulého režimu) nemôžeme si dovoliť verejne naplno povedať, čo si myslíme. Preto hoci je Blahov názor na prijímanie utečencov ohavný a jeho účelová argumentácia nehodná akademických titulov, ktorými sa pýši, treba oceniť postoj, aký zastáva k európskym politikám a praktikám nadnárodných spoločností.
Takisto Ivanič poukazuje na dôležité nedostatky, ani u neho by sme však nemali zabúdať, že iba kritizuje slovenskú vládu za to, že neplní vlastné sľuby, a nie za to, že si kladie nesprávne ciele. Na otvorenú konfrontáciu s vládou si teda aj v progresívnejšej časti neziskoviek zrejme ešte budeme musieť počkať. Vidno tu však určitý potenciál pre vznik skutočne mimovládneho sektora, ktorý zároveň nebude okato neoliberálny (česť výnimkám). A to je dôležité zistenie.