Neobstojí ani tak často používaná floskula o pluralite názorov. Tu totiž nejde o pluralitu, ale o nehistorické hodnotenie kľúčovej udalosti slovenských dejín 20. storočia. Veď komu by prišlo na um volať do televíznej besedy o vesmíre astrológa s astronómom? Tu niekde je rozhranie medzi vedou a politickým výkladom dejín.
Nezdôvodniteľné súvislosti
Ak niekto obhajuje slovenský štát z rokov 1939 až 1945, tak naráža na viacero ťažko zdôvodniteľných súvislostí. Ten štát nevznikol, ako to omieľala dobová propaganda, ako zavŕšenie odvekých snáh národa po vlastnom štáte, ale jednoznačne ako výsledok Hitlerovej politiky v stredoeurópskom priestore. Bol aj výslednicou ústupčivej politiky Veľkej Británie a Francúzska voči nacistickej rozpínavosti. Ľudáci iba naskočili na rozbehnutý vlak a museli si uvedomovať, že ho neriadia a ani ho riadiť nebudú.
Spojenec z Berlína im hneď poriadne klepol po prstoch. Rozparceloval územie Slovenska, okyptil jeho hranice, spôsobil výrazné územné straty najmä v prospech Maďarska, čiastočne Poľska, vojensky zabral regióny na pravom brehu Váhu a akceptoval horthyovské vojenské zisky na východe Slovenska. Nasledovali ochranné zmluvy, ktoré pripútali Slovensko k Berlínu. Zahraničnopolitické koncepcie nacistov v prípade vyhranej vojny nepočítali so zotrvaním tohto štátu ani s existenciou Slovákov ako národa.
Ak teda dnes niektorí historici tvrdia, že SNP bolo namierené proti slovenskému štátu, tak aký štát majú na mysli? Ten okyptený v hraniciach z rokov 1939 až 1945? Ten s fašistickými a nacistickými prvkami vo svojom politickom systéme, ktorý rozbil všetky demokratické tradície predmníchovskej ČSR?
Stáli životy padlých za to?
V médiách sa historik Martin Lacko opakovane pýta, či „stálo dvojmesačné, vojensky zbabrané a porazené povstanie päťtisíc zmarených slovenských životov“.
Tiso so svojou politickou špičkou neponúkol žiadne riešenie, ako sa v záujme národa dostať zo spojenectva s nacistickým Nemeckom.
Prečo nie? Položili životy v záujme svojho národa, pri obrane vlasti proti okupácii cudzou mocnosťou. Postavili sa spolu s ďalšími na obranu slobody a demokracie, proti potláčaniu ľudských práv. Zmarených je približne 1 300 životov vojakov Slovenskej armády, ktorí ležia v rozličných oblastiach bývalého Sovietskeho zväzu, pretože zahynuli v záujme inej krajiny so zločineckým režimom, v záujme nacistického Nemecka.
Ďalej sa Lacko pýta: "Ktorá z dvoch garnitúr – tisovsko-tukovská alebo povstalecká bola prezieravejšia? Ktorá mala v konečnom dôsledku pravdu? Tá, čo stavila na čs. štátnu ideu, či tá, čo stavila na slovenskú štátnu ideu?“
Nepootvorilo práve SNP dvere pre postupnú, nenásilnú emancipáciu národa, ktorá viedla k federácii a vytvoreniu Slovenskej republiky s demokratickým politickým systémom? Nebola to porážka nacizmu a fašizmu, ktorá otvorila cestu ku konceptu Európskej únie? A nestalo sa Slovensko jej plnoprávnym členom?
Politická garnitúra, ktorá stála na čele Povstania, nestavila na čs. štátnu ideu preto, lebo bola československá, ale preto, lebo bola demokratická. Stavila na ňu preto, lebo žiadna slovenská štátna idea na konci druhej svetovej vojny nebola reálna.
Hitlerovi verní až za hrob
Tiso sa so svojou politickou špičkou utápal v spojenectve s nacistickým Nemeckom a vo vernosti Hitlerovi. Neponúkli žiadne riešenie, ako sa dostať z tohto spojenectva v záujme národa. Nerokovali s protihitlerovskými spojencami a nevytvárali programy na záchranu Slovákov. Nezobrali si príklad z rumunského kráľa Michala či z Miklóša Horthyho, ktorý hľadal východisko zo spojenectva s nacistami. Neurobili to, čo Bulhari a Fíni v záujme záchrany svojich národov.
Ľudáci museli vedieť na konci vojny, že ju nacisti prehrajú. Medzinárodná akceptácia čs. politickej emigrácie v Londýne jasne hovorila, že sa existencia slovenského štátu končí a s ňou aj politická moc ľudákov. Naivistické zahraničnopolitické koncepcie rozohrané Ferdinandom Ďurčanským naozaj nemali nádej na úspech. Veď dokonca mali zostať pri moci tí, čo šesť rokov budovali režim na princípoch totality! Kto niesol zodpovednosť za nedemokratický politický režim? Kto za rasovú politiku s vyše 70 tisícmi vyvezených židovských spoluobčanov?
Ak sa pozeráme na udalosti SNP cez optiku februára 1948, tak akoby Lackove argumenty nadobúdali na sile. Takto sa však na dejiny nedá hľadieť. To vari chceli Ján Golian s Rudolfom Viestom alebo Jozef Lettrich s Jánom Ursínym nastoliť novú totalitnú moc, tentoraz komunistickú? Celkom určite nie. Tým smerom v čase vyhlásenia SNP neuvažovali ani Karol Šmidke, Gustáv Husák a Laco Novomeský.
Kto je teda z národného hľadiska hrdina? Ten, čo sa postaví so zbraňou v ruke na obranu vlasti, alebo ten, kto s okupáciou v záujme zachovania svojej moci súhlasí? Na to netreba odpovedať.