Nová charizma a vľavo v bok

18.09.2015 07:00

Je značným paradoxom, že práve britskí labouristi a americkí demokrati, teda strany, na ktoré sa európsky sociálnodemokratický salón vždy pozeral cez prsty, vyprodukovali dvoch najľavicovejších politických lídrov súčasného západného sveta.

Víkendový triumf Jeremyho Corbyna, na ktorého víťazstvo v primárkach labouristov by pred troma mesiacmi nik nestavil ani libru, nie je len predbežnou bodkou za treťou cestou dnes nenávideného Tonyho Blaira. Víťazstvo „demokratického socialistu“ Corbyna je v kombinácii s úspešným ťažením socialistu Bernieho Sandersa v USA predovšetkým nateraz úspešným návodom, ako môže sociálna demokracia získať späť zašlú slávu.

Charizma Corbyna a Sandersa spočíva v kombinácii ich principiálnosti až rebelantstva, priamočiarosti v prejave a obyčajnosti v štýle. Oni svoje politické presvedčenie neprezentujú, ale ho reálne žijú.

Nekonečný vnútorný spor o to, či má byť stranou ľavého stredu, ktorá rozumie aj biznisu a udržiava si tak ekonomickú kompetenciu, alebo byť tvrdým oponentom a alternatívou súčasného ekonomického systému, bude v sociálnej demokracii žiť aj naďalej. Ponuka zásadnej alternatívy bude vždy zápasiť s nálepkou naivnej rozprávky, ktorá sa údajne rozbije pri prvom konflikte s ekonomickou realitou. Napokon nosným argumentom Corbynových protivníkov bolo varovanie, že ak strana uverí jeho rozprávkam, tak dobrovoľne odovzdá moc v Británii na dlhé roky konzervatívcom. Ako sa však zdá, prinajmenšom základňa labouristov svojím hlasovaním odkázala, že vidina účasti na moci má pre ňu podstatne menšiu cenu, ako vôľa opäť niečomu veriť.

Pre sociálnu demokraciu sa teda ako kľúčové zistenie ukazuje, že snaha udržať si ekonomickú kompetenciu, viazanú na ekonomický model, od ktorého sa odcudzuje čoraz viac ľudí, má voličsky menší zmysel, ako tento systém z princípu spochybniť. To je totiž podstatou agendy tak nového lídra labouristov, ako aj prezidentského kandidáta Sandersa. Ich úspech totiž v nemalej miere stojí na vtiahnutí do systému tých voličských skupín, ktoré na mainstreamovú politiku dávno zanevreli, pretože ich nereprezentuje.

Druhou pozoruhodnou črtou úspechu Corbyna a Sandersa je ich štýl a osobnosť, ktorá by sa pokojne dala nazvať novou charizmou. Nemajú totiž vôbec nič spoločné s prototypom dnešného politického lídra ako maskulínneho muža v najlepšej sile, s hollywoodskym úsmevom a kvalitným sakom, ale ani s aurou rockovej hviezdy, s ktorou bol zvolený napríklad Barack Obama. Ich charizma spočíva v kombinácii ich principiálnosti až rebelantstva, priamočiarosti v prejave a obyčajnosti v štýle.

Obaja socialisti svoje politické presvedčenie neprezentujú, no reálne ho žijú. Je to zrejmé napríklad už z ich oblečenia alebo neupravených účesov. Práve preto sú dôveryhodní. Keďže dlhé roky hlásajú to isté, nik dôveryhodnosť ich postojov – dnes opäť nadmieru populárnych – nemá šancu spochybniť. V čase, keď sa debata o rastúcej majetkovej nerovnosti, jej škodlivosti pre udržateľnú prosperitu a zhubných dôsledkoch pre demokraciu neustále prelieva z akademických a ekonomických salónov na „ulicu“ a naopak, je ich ponuka v priestore naľavo takpovediac najhorúcejším tovarom.

Kritici môžu tento typ popularity relativizovať vysvetlením, že dnes jednoducho akási abstraktná autenticita prebíja odbornosť a kompetentnosť. Nič im to však nepomôže, pretože kombinácia rastúceho odcudzenia od dominantného ekonomického poriadku a ukazujúceho sa narastajúceho vyčerpania klasickej propagandy si žiada práve takéto kvality. Je napokon faktom a pre demokratickú politiku dobrým zistením, že model všetkého schopných manažérov v kvalitných sakách a s nacvičeným newspeakom narazil na svoje hranice.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#labouristi #demokrati #Jeremy Corbyn
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku