Okrajové podmienky nikdy nie sú ľubovoľné, musia logicky súvisieť s charakterom fenoménu. Bez poznania vonkajška ani veda nedokáže predvídať procesy vnútri zadania. Európska únia je sústavou parciálnych rovníc s presne definovanými schengenskými okrajovými podmienkami. Túto komplikovanú okrajovú úlohu sa v poslednom čase pokúša nanovo vyriešiť predseda maďarskej vlády.
Koriguje zlé riešenia?
Kto sleduje súčasné politicko-spoločenské dianie u našich južných susedov vie, že menšia časť obyvateľstva je imigračnou krízou šokovaná a vníma doterajšie riešenie problému ako nesprávne, lebo okrajové podmienky „niekto“ bohapusto ignoroval.
Väčšia časť s iniciatívou riešiteľa Viktora Orbána súhlasí, lebo v ňom vidí nového Jána Huňadyho, ktorý zožne neoceniteľné zásluhy pre záchranu EÚ. Korigovať zlé riešenie zadania je však ako opravovať starý dom. Lepšie by ho bolo zbúrať a postaviť niečo nové. Očakáva niekto práve to od Orbána?
Bežní občania Maďarska tušia, že ich premiér už od januára 2015 musel o zlých aplikáciách schengenských okrajových podmienok čo-to vedieť. Mal informácie, podobne ako vrcholní reprezentanti EÚ, že brány utečeneckých táborov sa môžu otvoriť a dav hľadajúci záchranu sa tak pohne smerom do zatiaľ fungujúcej Európy.
Otázkou je, prečo to politikom trvalo tak dlho, kým sa odhodlali konať. Štáty s vonkajšími schengenskými hranicami benevolentne prepúšťali prišelcov a vôbec sa neusilovali o reguláciu ich priepustnosti. Bol predseda maďarskej vlády prvý, kto rozpoznal, že niečo na okraji nie je v poriadku? Ale aj on začal konať oneskorene.
Výzva pre celú úniu
Zopakujeme si poučenie z teórie diferenciálnych rovníc. Vedel Orbán (a spolu s ním celé vedenie únie) že riešenia pôvodnej zadanej úlohy sú zavádzajúce? Prvé správy o utopencoch v Stredozemnom mori očividne svedčili, že okrajové podmienky na pobrežiach Talianska a Grécka nik nepoužil. Úmyselne alebo z neznalosti? Nevieme.
Ako mohlo Maďarsko reagovať na nechránenú grécku hranicu v dĺžke vyše 13-tisíc kilometrov? Posledné rozhodnutie Rady únie teraz koriguje podmienky na morských pobrežiach. Financiami aj nasadením expertov EÚ. O zohľadnení pôvodných schengenských podmienok kompetentní mlčia. Orbán však vie, že opravené návrhy sú neuskutočniteľné.
Orbánovým záujmom je a zostane záchrana maďarstva za akúkoľvek cenu. Aj za cenu, ktorá presiahne hodnoty integrovanej Európy.
Pobrežie Talianska a Grécka je príliš členité a akékoľvek projekty pohyb rozhodných migrantov už nezastavia. Navyše prichádza zima, keď lodná doprava utícha. Z Blízkeho východu pochodujú inteligentní ľudia s GPS v rukách. Dobre poznajú aj cesty po súši. Zabrániť budúcemu sťahovaniu národov je výzva. Nielen pre Orbána, ale pre celú EÚ.
Kto všetko očakával terajšiu migračnú krízu? Určite to nebol len Orbán. Svet predsa vedel, že už v roku 2014 úradníci v Bruseli registrovali približne 80-tisíc sýrskych žiadostí o azyl. O možnej únikovej trase z Blízkeho východu cez Balkán však inteligentné informácie k dispozícii neboli. Mohol niekto súčasnosť predvídať? Nevieme. Koľkí migranti sa ešte dostanú už cez „chránenú“ južnú hranicu Maďarska? Nevieme. Poznáme stratégiu susedov Maďarska? To by Orbán mal vedieť. Čo nastane, ak sa nepodarí dohoda ani vnútri krajín V4? To iba tušíme.
Odklad domácich škandálov
Paul Lendvai si pre denník Népszabadság dovolil vyhlásiť, že imigrantov Maďarsko „lacným trikom nalákalo na lep, podobne ako v roku 1956 Imre Nagya na juhoslovanskú ambasádu so sľubom, že sa môže vrátiť domov. Zhrozil som sa, keď som videl v Budapešti utečencov pochodovať smerom do Rakúska. Spomenul som si na rok 1944, keď aj mňa ako 15-ročného chlapca zaradili medzi pochodujúcich.“ Nuž, maďarské riešenie súčasnej migračnej krízy sa nám nemusí nepáčiť, ale pripodobniť nápravné riešenia Orbána k holokaustu je trochu prisilná káva.
Korigovať okrajové podmienky je vždy ošemetné. Plot na srbsko-maďarskej hranici je pokusom zmeniť niečo, čo iní inde zbabrali. Orbán uprednostňuje akcie svojej vlády na hraniciach pred nevyriešenými domácimi problémami. Odkladá korupčné škandály, konflikty vnútri vlastnej strany (Lázár-Rogan, Orbán-Simicska) a prehliada kritiku zle vedenej zahraničnej politiky. Ignoruje aj výčitky opozície o uprednostňovaní maďarsko-ruskej ekonomickej spolupráce. Stratégia pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami je pre Fidesz takto optimálna. Premiér boduje na úkor Jobbiku.
Čo môžeme ešte očakávať od Orbána v krízovej situácii dneška? Nepochybne jeho záujmom je a zostane „záchrana“ maďarstva za akúkoľvek cenu. Aj za cenu, ktorá presiahne hodnoty integrovanej Európy. Verím, že je schopný riskovať dokonca i konflikty so Srbskom, Chorvátskom či Slovinskom. Len aby mohol ochraňovať národné záujmy, čo Maďarom v dejinách nikdy nebolo cudzie.