Sýria podľa Agathy Christie

Svetoznáma autorka detektívnych príbehov bola vydatá za archeológa. Jej manžel sir Max Mallowan pracoval v 30. rokoch minulého storočia v Sýrii a Agatha ho prišla navštíviť. Svoje zážitky z idylickej cesty po bezpečnej krajine zhrnula počas ťažkých vojnových rokov v Londýne do cestopisu Povedz mi, ako žijete. Kniha vyšla v roku 1946. Tu sú niektoré úryvky.

07.10.2015 11:00
debata (5)

„A potom, po siedmich hodinách horúčav a jednotvárnosti z osamelého sveta – Palmýra! V tom je hlavné kúzlo Palmýry, že jej štíhla smotanová krása sa vynára fantasticky uprostred horúceho piesku. Je krásna, prízračná a neuveriteľná, so všetkou divadelnou nereálnosťou sna. Nádvorie a chrámy a zrútené stĺpy… Nie je, nemôže byť skutočná!“

Keby si cestopis prečítal laureát Nobelovej ceny mieru Barack Obama, mohol si ušetriť nezmyselné trápenia s podporou tzv. demokratickej sýrskej opozície.

Palmýra. Teraz peklo na zemi, kde moslimskí extrémisti likvidujú antické pamiatky. V roku 1936 pokojné miesto. Spisovateľka si však všimla aj agresivitu miestneho obyvateľstva. Práce na vykopávkach neboli bez bezpečnostného rizika:

„Úmerne s tým, ako sa otepľuje, rastie i popudlivosť robotníkov. Max zvyšuje pokuty za rozbité hlavy a napokon dospeje k zúfalému rozhodnutiu. Každé ráno mu musia muži, skôr než začnú pracovať, odovzdať všetky zbrane. Je to nepopulárne rozhodnutie, no robotníci, hoci neradi, súhlasia.“

Náboženské spory boli stále prítomné. Iba Európania boli schopní tlmiť vášne zbožných moslimov. Podobne ako dnes hlavným terčom slovných i fyzických útokov sa stávali ľudia iného vyznania. Zhromaždeným robotníkom prečítali ďalší výnos proti výtržnostiam: „Nik nesmie jezídskych robotníkov klamať ani prenasledovať. Na tomto výkope si musia byť všetci bratmi!“

Vystúpil moslim s veselými očami: „Ty si stúpenec Krista, chawádžo, a my Mohameda, ale obaja sme nepriateľmi šajtana, diabla. Je preto našou povinnosťou prenasledovať všetkých, ktorí veria, že sa obnoví šajtánova moc.“ Max rozhodol, že táto povinnosť moslima bude zakaždým stáť najmenej päť frankov. Niekoľko dní potom nepočul od jezídov jedinú sťažnosť.

Sýria bola v 30. rokoch minulého storočia kolóniou. Spravovali ju francúzske úrady a špeciálne vojenské jednotky udržiavali pokoj. V niektorých prípadoch vykonávali aj také úlohy, z ktorých by sa dnes obhajcom ľudských práv zakrútila hlava.

Agatha píše o ťažkostiach, s ktorými sa stretávali kolegovia, americkí archeológovia na vykopávkach neďaleko irackej hranice. Tamojší ľudia ešte nepoznali pojem mzda. Práca za mzdu bola v tejto odľahlej časti sveta čímsi úplne novým. Výprava v tomto ohľade narazila na odmietanie a nepochopenie.

V zúfalstve sa obrátili na francúzske vojenské úrady. Reakcia bola okamžitá a účinná. Francúzi zatkli asi dvesto Arabov a dopravili ich na pracovisko. Väzni boli priateľskí, v najlepšej nálade a zdalo sa, že ich robota celkom baví. Povedali im, aby sa zajtra vrátili, no neprišiel ani jeden. Znovu požiadali o pomoc Francúzov a tí zase mužov zaistili a doviedli. Arabi opäť pracovali so zrejmým uspokojením, ale na tretí deň ráno sa nedostavili… Nakoniec sa celá vec objasnila.

„Vám sa nepáči pre nás pracovať?“ pýtajú sa Američania robotníkov. „Ale áno, prečo nie?“ pritakávajú domáci, „tak či tak nemáme doma čo robiť.“ „Prečo potom neprídete sami každý deň?“ „Chceme prísť, ale musíme počkať, kým nás zatknú vojaci. Veľmi sa nás dotklo, keď nás neprišli ráno zobrať. Veď je to ich povinnosť.“ „No my chceme, aby ste pracovali aj bez toho, aby vás zatýkali vojaci!“ „To je ale čudný nápad!“

Na konci týždňa dostali výplatu a to ich udiveniu nasadilo korunu: „Tu rozkazujú francúzski vojaci. Majú právo nás posadiť do basy alebo poslať kopať. Ale prečo nám dávate peniaze? To nedáva žiadny zmysel!“

Súčasní zástancovia politickej korektnosti asi prevracajú oči, ale ozbrojená nadvláda francúzskych Services spéciaux zabezpečila krajine pokoj a mier. V Aleppe, Homse, Raqqe a v Kámišlí fungovali obchody, banky, kaderníci, taxikári a ďalšie služby. Moslimovia rôznych denominácií, kresťania, židia, jezídi žili vedľa seba. Spolužitie všetkých týchto skupín si však vyžadovalo stálu prítomnosť nadradenej vojenskej sily. Lebo ako Agatha uvádza:

„Dostávame sa k otázke náboženstva. To je v tejto časti sveta prepletený problém, pretože Sýria je plná fanatických siekt všetkého druhu, ktoré sú ochotné pre dobrú vec si navzájom podrezať krky.“

Keby si tento cestopis prečítal laureát Nobelovej ceny mieru Barack Obama, mohol si ušetriť nezmyselné trápenia s podporou tzv. demokratickej sýrskej opozície. A keby si knihu prelistovala Angela Merkelová, hádam by neprišla na hlúpu myšlienku dovážať tento večný konflikt do Európy. Pokiaľ ide o Francúzov, tí dnes nie sú schopní udržať poriadok ani vo vlastnom štáte.

„Smrť tu nie je veľmi dôležitá,“ napísala preslávená autorka detektívok na niekoľkých miestach svojho cestopisu. Vtedy netušila, akú hlbokú mala pravdu.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #Sýria #Agatha Christie