Náš štát patrí k najmocnejšiemu obrannému spoločenstvu na svete, no jeho členovia si nedokážu ustrážiť ani vlastné hranice. Státisíce návštevníkov bez dokladov putujú európskymi krajinami. Požadujú len lukratívne destinácie ako solventný zákazník v cestovnej kancelárii.
Migranti prichádzajú z rôznych štátov, iba časť pochádza zo Sýrie, kde zúri – za výdatného prikurovania zo zahraničia – občianska vojna. Utekajú z táborov, kde ich obetavo prichýlili susedné krajiny. Nikto tam na nich nestrieľa, ale život v táboroch je biedny. Státisíce obyvateľov, najmä mladých mužov, sa preto vydali na pochod.
Európska únia nemôže očakávať rovnakú mieru a podobu spoluúčasti na pomoci migrantom v štátoch s výrazne rozdielnou ekonomickou úrovňou.
Európa dnes nezachraňuje najbiednejších so smrťou v pätách, ale tých, čo dokázali podplatiť prevádzačov, našli silu na strastiplnú cestu, mali dosť ľahkomyseľnosti pre nalodenie detí na potápajúce sa člny či na pochod tehotných žien. Svojich rodičov, starých rodičov, rodiny s deťmi, zranených, chorých a ľudí v bojovej zóne nechali doma. Zostali ich tam milióny a Európa všetkých, spolu s desiatkami miliónov migrantov, nemôže prichýliť.
Príchod státisícov migrantov je prvom rade ekonomický problém, hoci má dôležité kultúrne a bezpečnostné súvislosti. Integrácia množstva cudzincov si vyžaduje veľké štátne investície, ktoré sa môžu, ale nemusia v budúcnosti vrátiť.
Nemecko už dnes vyčleňuje miliardy eur na výstavbu bytov, škôl, zdravotných centier, na rozširovanie počtu učiteľov, policajtov či lekárov. Slovensko nedokáže ani priemerne zaplatiť dnešných učiteľov či zdravotníkov, postaviť škôlky či byty pre desaťtisíce vlastných obyvateľov.
Pochopiteľne, že väčšina občanov sa cíti ohrozená, keď by mal štát zabezpečiť životnú úroveň migrantov v rozsahu prevyšujúcom možnosti chudobnejších vrstiev vlastných ľudí. Európska únia nemôže očakávať rovnakú mieru a podobu spoluúčasti v krajinách s výrazne rozdielnou ekonomickou úrovňou.
Naši občania sú tiež celkom oprávnene opatrní voči nekontrolovanému príchodu cudzincov. Majú vlastné skúsenosti s vymáhateľnosťou práva. Ďalším rizikám sa chcú vyhnúť.
Je pravda, že naši občania by asi nevítali teatrálne na staniciach migrantov. Pri vyšších dôchodkoch a mzdách by sa ich našlo iste viac. Ťažko však vravieť o xenofóbii v krajine, kde si obyvatelia obľúbili „čierneho baču“, rómskych umelcov, rešpektujú športovcov, lekárov a vedcov zahraničného pôvodu či vymieňajú bryndzové halušky za pizzu, kebab a ostrokyslú polievku. Náckov a podobných hlupákov máme u nás tiež dosť, podobne ako v susedných štátoch.
Aj keď nepozývame migrantov (rovnako ako oni nemajú záujem o život v chudobnejšej krajine EÚ), určite by sa dali nájsť rozumnejšie formy pomoci Sýrii. Napríklad štipendiá pre študentov stavebníctva, architektúry či medicíny, ktorí raz obnovia svoju zničenú vlasť, navrátia jej mier, krásu a blahobyt.
Naši poslanci by zasa mohli preskúmať podmienky života v niektorej núdzovej osade, napríklad Mašličkovo na území Košíc, nedávneho Európskeho mesta kultúry. Žijú tam už roky ako v stredoveku rodiny so 161 deťmi. Poslanci by mali posúdiť naliehavosť pomoci týmto slovenským deťom. Možno by prišli k prekvapujúcemu výsledku.