S nádejou i realizmom

Čo sme dlžní tým, ktorí sú ohrození vojnou a násilím? Čo a koľko vydržíme? Kedy sú dosiahnuté najkrajnejšie hranice únosnosti? Každá z týchto otázok má svoje opodstatnenie. Ak sa však debata pohybuje už len medzi mediálne vyostreným „To zvládneme“ a „Loď je plná“, hrozí, že otázka utečencov našu spoločnosť roztriešti. Potrebujeme úprimnú diskusiu s realistickými možnosťami riešenia.

16.10.2015 12:00
debata (10)

K úprimnosti patria však niektoré konštatovania:

Áno, veľká väčšina ľudí prichádzajúcich k nám uteká skutočne z oblastí postihnutých vojnou, respektíve občianskymi vojnami, alebo z ich bezprostredných susedných regiónov.

Áno, mali sme veľký podiel utečencov zo západného Balkánu. Tí však nemajú šancu na udelenie azylu. Musia sa rýchlo vrátiť naspäť do svojej krajiny.

Áno, napriek príkladnej ochote Nemcov pomôcť a veľkolepému výkonu komunít musíme urobiť všetko pre to, aby počty prisťahovalcov do Nemecka opäť klesali. Pretože natrvalo nemôžeme každý rok prijať viac ako milión utečencov a integrovať ich.

Ak sa debata pohybuje už len medzi mediálne vyostreným „To zvládneme“ a „Loď je plná“, hrozí, že otázka utečencov našu spoločnosť roztriešti. Potrebujeme úprimnú diskusiu s realistickými možnosťami riešenia.

K úprimnosti patrí aj priznanie, že dynamiku migrácie nemôžeme ovplyvniť len prostriedkami nemeckej vnútornej politiky, a už vôbec nie bez Európy; a aj tak tento trend nezvrátime z večera do rána.

Nemecko konalo. Krajiny a komunity budú odbremenené. Azylovým balíkom sme dosiahli národné predpoklady na to, aby sme pomohli predovšetkým tým, ktorí skutočne potrebujú ochranu. Našu kultúru právneho štátu vrátane ústavnoprávnych garantovaných základných práv tým nehádžeme cez palubu.

Jasné je však aj to, že musíme tvrdošijne a rozhodne pracovať na medzinárodnom a najmä európskom riešení, aby sa tlak na Nemecko znížil. Na to ale zase potrebujeme viac dôvery v to, že národný egoizmus nie je východiskom a že spoločné konanie všetkým pomôže. Rozhodnutie v Európskej únii o prerozdelení 120-tisíc utečencov je dobré, ale nestačí. Potrebujeme trvalý európsky prerozdeľovací mo­del.

Máme funkčné európske inštitúcie, tieto však nie sú uspôsobené na momentálny príval utečencov. FRONTEX potrebuje posilniť personál na zabezpečenie vonkajších hraníc EÚ a mal by sa dobudovať ako európska inštitúcia na ochranu hraníc. Zabezpečenie spoločných hraníc s Tureckom na východe Stredozemného mora mešká. Európska kancelária na podporu azylových otázok (EASO) je vlastne už zárodkom európskeho azylového úradu. Aj tu by sme mali naštartovať odvážne kroky integrácie.

Grécko a Taliansko musíme podporovať pri budovaní „Európskych prijímacích centier“. Tu musia byť dôsledne registrovaní všetci prichádzajúci utečenci, a potom spravodlivo prerozdelení v rámci Európskej únie.

Európske riešenia však zaberú len vtedy, ak sa v rámci európskeho susedstva dohodneme s kľúčovými krajinami, predovšetkým s Tureckom. Tu navrhla Európska komisia akčný plán, ktorý sprevádzame bilaterálnym migračným dialógom.

Musíme podporovať tie štáty, ktoré v súčasnosti prijímajú veľký počet utečencov. To sú popri Turecku najmä Jordánsko a Libanon. V New Yorku sa podarilo našu pomoc medzinárodným humanitárnym organizáciám zvýšiť na 1,8 miliardy dolárov.

Najdôležitejšou a najtrvalejšou úlohou našej zahraničnej politiky však ostane potláčanie utečeneckej krízy tam, kde vzniká. Preto sa všetkou silou zasadzujeme za politické riešenia veľkých kríz a konfliktov na Blízkom východe a v severnej Afrike.

K tomu patria aj rozhovory s Ruskom, ktoré v prípade zrodu atómovej dohody s Iránom konalo konštruktívne. Treba zabrániť tomu, aby boli štátne štruktúry v Sýrii definitívne zničené a aby sa na cestu k nám vydalo ešte viac ľudí.

Nad všetkým tým stojí: porozumenie a dôveru dosiahneme iba vtedy, ak budeme hovoriť o reálnych možnostiach riešenia tejto situácie. Preto potrebujeme oboje: nádej i realizmus. Len nádejou zmobilizujeme politickú a spoločenskú silu potrebnú na usporiadanie tejto situácie, aby sme využili veľkú šancu integrácie týchto ľudí. A len realizmus nám umožní pretaviť naše humanitárne ciele do praxe.

Našu politiku budú natrvalo zdieľať iba vtedy, ak v našej krajine nepreceníme ochotu ľudí pomôcť . A len vtedy nás budú akceptovať, ak ľudia v našej krajine nebudú zanedbávaní a ak sa budú ich celkom reálne potreby a problémy brať vážne.

Stojíme na rázcestí. Medzi kontinentom, na ktorom nás opäť rozdeľujú závory, ploty a národné egoizmy. Alebo kontinentom, ktorému sa podarí nájsť spoločné odpovede: európskou azylovou politikou, spoločným bojom proti príčinám útekov. Kontinentom, ktorý bude úprimný a chopí sa tejto veľkej výzvy s jasnou mysľou a bez ilúzií.

Sigmar Gabriel je predseda SPD a vicekancelár, Frank-Walter Steinmeier je minister zahraničných vecí Nemecka.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #utečenci