Nastalo obdobie previerok zrelosti i predvídavosti politických strán a ich predstaviteľov, ktorí rozmýšľali za extrémnych podmienok, ako zásadne zmeniť postavenie svojich národov. Pomery po vypuknutí prvej svetovej vojny im veľmi nepriali. Na Slovensku stanné právo znemožnilo akúkoľvek politickú činnosť.
Mal sa vytvoriť samostatný federatívny štát Čechov a Slovákov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, vlastným snemom, vlastnou štátnou správou a úplnou kultúrnou slobodou.
Vedenie Slovenskej národnej strany vyhlásilo politickú pasivitu. Po prvých otrasoch sa však začala domáca politika postupne spamätávať a ilegálne organizovať. V českom prostredí pod vplyvom vojnových udalostí výrazne klesol záujem o Slovensko. Tomáš Garrigue Masaryk a časť odboja sústredená v tajnej organizácii Mafia predstavovali výnimku.
Zahraniční Česi a Slováci
Priaznivejšia bola situácia v zahraničí, kde existovali pomerne dobre organizované krajanské organizácie. Najmä v USA a Rusku hľadali českí a slovenskí vysťahovalci cesty, ako zlepšiť postavenie rodákov v starej vlasti. Tak vznikali politické i vojenské skupiny, ktoré sa mali angažovať na strane Dohody – napríklad Česká družina v Rusku a Rota nazdar vo Francúzsku.
V cudzine aj doma sa uvažovalo o samosprávnom Slovensku vo federatívnom slovanskom štáte či o slovensko-maďarskom, slovensko-ruskom, slovensko-poľskom štátnom zväzku alebo o spoločnom štáte s Čechmi. Postupne medzi väčšinou amerických i ruských Slovákov začal prevládať posledný zo spomenutých projektov.
Masaryk krátko po príchode do emigrácie koncom roku 1914 dospel k názoru, že akcie zahraničného odboja dosiahnu úspech iba vtedy, ak české a slovenské organizácie v cudzine vytvoria jednotné vedenie, ktoré sa dohodne na spoločnom politickom programe. Bolo mu jasné, že súčasne treba rešpektovať záujmy dohodových mocností a tak ich zainteresovať na činnosti česko-slovenského národnooslobodzovacieho hnutia.
Mandát pre Masaryka
Profesor Masaryk nadväzoval intenzívnejšie styky s vplyvnými politickými činiteľmi, ktorí by mohli českú a slovenskú otázku nastoliť na najvyšších miestach Veľkej Británie a Francúzska. Prostredníctvom historika Roberta W. Setona-Watsona sa dostal k britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Greyovi.
V máji 1915 napísal dôverné memorandum Samostatné Čechy, ktoré spájalo českú otázku so slovenskou. Na to, aby Masaryk mohol v zahraničí zastupovať i slovenskú časť odboja, potreboval získať mandát. Ako reálne uvažujúci politik pobádal zahraničných Čechov, aby uzavreli s americkými Slovákmi dohodu, ktorá by ich zapojila do podpory spoločnej zahraničnej akcie.
Tak sa uskutočnila pred sto rokmi – 22. a 23. októbra 1915 v Clevelande prvá konferencia Slovenskej ligy a Českého národného združenia. Podpísali na nej dohodu, ktorá vytyčovala program vytvorenia samostatného federatívneho štátu Čechov a Slovákov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, vlastným snemom, vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, s vlastným riadením finančnej politiky, so štátnym jazykom slovenským.
Clevelandská dohoda mala značný ohlas i medzi Slovákmi v Rusku, kde ju uvítali predstavitelia všetkých politických smerov. Umožnila zahraničnému odboju v západnej Európe postupovať oveľa rozhodnejšie ako dosiaľ. Masaryk v Londýne v spolupráci s Edvardom Benešom, ktorý pôsobil v Paríži, a od decembra 1915 aj s Milanom Rastislavom Štefánikom začali realizovať svoje spoločné predstavy o zahraničnej akcii.
Na medzinárodnej scéne
Založili nový ústredný orgán – Český zahraničný komitét, ktorého vyhlásením zo 14. novembra 1915 nastúpil zahraničný odboj Čechov a Slovákov na medzinárodnú politickú scénu. Na jeho základe sa sformovala vo februári 1916 Česká národná rada so sídlom v Paríži, ktorú po urgenciách Slovenskej ligy premenovali na Československú národnú radu.
Nasledujúca Pittsburská dohoda, ktorú uzavreli predstavitelia zahraničného odboja 31. mája 1918, upustila od dôslednej federácie. Prvá Československá republika žiaľ nenaplnila všetky očakávania ani ducha Clevelandskej dohody. Spolunažívanie Čechov a Slovákov v jednom štáte však prinieslo obom stranám značný spoločenský rozmach.
Fakt, že sa celý proces spájania začal vzájomnou dohodou, prispel k tomu, že sa oba národy kultivovanou dohodou prvého januára 1993 štátoprávne rozdelili. Dobré vzťahy medzi nimi sa nenarušili, ba ako ukazujú sociologické prieskumy, ešte sa zlepšili. To dôsledne rešpektujú aj naše politické elity.