Otázniky nad „digitalizáciou kultúrneho dedičstva“

29.11.2015 08:00

Ministerstvo kultúry si ešte vždy nevytvorilo komplexnejšiu víziu rozvoja literatúry na Slovensku a táto skutočnosť sa odráža aj v jeho kultúrnych politikách, vo finančných tokoch a v konkrétnych rozhodnutiach. Medzi nové projekty na pleciach zabehaných inštitúcií patrí aj projekt „digitalizácie kultúrneho (písomného) dedičstva na Slovensku“.

Dni slovenskej literatúry sú za nami a je potešiteľné, že nielen prezentácie knižiek, časopisov, autorské čítania a pod., ale aj diskusie na aktuálne témy literárneho života na Slovensku si v nich našli svoje miesto. Už niekoľko rokov ako mantru opakujeme, že v kríze nie je slovenská literatúra, ale inštitúcie, ktoré zabezpečujú alebo by mali zabezpečovať literárnu prevádzku u nás. Niektoré z nich (aj tie novovzniknuté) si to uvedomujú a usilujú sa o nápravu, iné vegetujú po starom, ďalšie by možno aj konali, keby mali na to. O digitalizácii sa hovorilo aj v rámci Dní slovenskej literatúry, diskusiu moderoval Michal Havran a všeličo sme sa dozvedeli, ale aj nedozvedeli.

Sloboda verzus autorské práva

Na projekt som zamerala pozornosť až vtedy, keď som sa nevedomky stala jeho súčasťou. Pred niekoľkými mesiacmi mi dobrá duša spod Tatier poslala e-mail so zoznamom, na ktorom boli uvedené knihy, ktoré sa budú v dohľadnom čase digitalizovať a cez internet sprístupňovať pre verejnosť. Pravda, za predpokladu, že sa ich autori, respektíve vlastníci autorských práv, neozvú a nebudú proti tomu namietať. To znamená, že o veci nerozhoduje autorov (predbežný) súhlas, ale len (dodatočný) nesúhlas – čo je vždy problematické.

Rozhoduje totiž aj jeho mlčanie, ktoré môže byť výsledkom neinformovanosti. V zozname som našla jednu svoju básnickú zbierku, jeden (spolu)preklad a jednu dvojjazyčnú antológiu – bola som jej hlavná editorka; neviem, ako a prečo sa tam dostali. Nešlo totiž o „dedičstvo“, ale o ešte vždy „živú literárnu súčasnosť“.

Zdalo sa mi, že upozornenie onej dobrej duše spod Tatier bolo namieste. Nositelia projektu obchádzajú autorov a autori sa o ich zámeroch dozvedajú iba náhodou – alebo vôbec nie. Ich „právo veta“ je teda len formálne, a vlastne bezpredmetné.

Aj „moje“ tri knihy (dve z roku 2000 a jedna z 1997) svietili na Zozname obchodne nedostupných diel bez môjho vedomia a predpokladám, že aj vedomia vydavateľov. Dodajme: ich možnosť zamerať sa na nejaký zoznam bola a je prakticky nulová, z rôznych dôvodov. Zoznam tak koloval po priateľských linkách spolu s výstrahou. Zahŕňal napríklad aj knihy, ktoré v obchodnej sieti ešte vždy dostať, ibaže v e-shopoch. Stačilo si titul hodiť do googlu…

Vybrala som sa teda – spolu s inými – po informácie od najpovolanejších. Havran si do verejnej diskusie pozval Magdalénu Debnárovú, riaditeľku Slovenskej literárnej agentúry (LITA), Jána Kováčika zo Slovenskej národnej knižnice (SNK), Lenku Topľanskú zo sekcie médií, audiovízie a autorského práva Ministerstva kultúry SR, Richarda Bednárika z Národného osvetového centra (NOC) – a dvoch spisovateľov: Moniku Kompaníkovú a Dušana Dušeka.

Vymenované štyri inštitúcie sa významnou mierou podieľajú na projekte, ktorý má zmeniť nielen knižný trh, ale aj vydavateľské či autorské prostredie na Slovensku. Ak postup, akým koláč spolu upiekli a rozdelili, zostručním, tak potom: SNK digitalizuje, NOC sprístupňuje on-line, LITA pokrýva (copyrightovo) a MK SR (spolu)zabezpečuje finančne, (kultúrne)poli­ticky, symbolicky, a teda aj morálne.

Nosná téma znela: Je slobodný prístup verejnosti k literárnym dielam v rozpore s autorskými právami? Áno, s veľkým otáznikom na konci.

LITA ako monopol?

Najprv sa zdalo, že všetko je jasné. Slovensko, zastupované tými najpovolanejšími, sa vydalo modernou cestou. Digitalizuje, čo sa dá, sprístupňuje, čo sa dá, a všetko má už rozbehnuté, dohodnuté – vlastne hotové. S 1. januárom ideme naostro!

Knihy (a periodiká, monografie, rôzne zborníky, skriptá, listiny, listy, vôbec písomnosti a dokumenty…), ktoré hodláme digitalizovať (2,5 milióna jednotiek, značná časť je už naskenovaná), sú výsledkom slobodného výberu ich užívateľov, pretože návrh na zaradenie „bibliografickej jednotky“ do zoznamu môže podať ktokoľvek, aj keď to z väčšej časti robí priamo SNK. Čitateľsky nedostupné knihy k nám teda – po ich zdigitalizovaní a zverejnení – doputujú pohodlne a rýchlo. Stačí si na ne kliknúť na príslušnom portáli, pravdaže, za istý poplatok.

Knihám tak – dozvedeli sme sa – zaručíme nový život, respektíve predĺženie toho starého, a nám čitateľom istý komfort pri ich vyhľadávaní i získavaní. V elektronickej podobe, prirodzene. No možno si knihu budete môcť aj vytlačiť! Či naozaj len pre svoje potreby, neskontroluje už nik – iba ak sám platca digitálnej rozmnoženiny. Proti virtuálnemu zneužitiu však realizátori projektu svoje d-knihy zabezpečili tou najsúčasnejšou zabezpečovacou technikou. Prípadného zneužívateľa dokážu vystopovať okamžite – dozvedeli sme sa.

Ale pozor! Nedokážu vystopovať autorov kníh či vlastníkov práv, lebo veď kníh je veľa a ľudí okolo nich takisto. Vyriešili to teda filigránsky. Všetci autori budú kolektívne zastupovaní LITA. Aj tí, ktorí s ňou nikdy nijakú zmluvu nepodpísali a o jej existencii ani nechyrujú. Bruselská exekutíva – dozvedeli sme sa – všetkým krajinám zúčastneným na tomto projekte, respektíve ich rokujúcim zástupcom odporučila, aby sa držali tzv. hromadných licencií v rámci „povinnej kolektívnej správy práv“.

A kto iný by to mal robiť, ak nie LITA?! Aj tak je u nás jedinou autorskou agentúrou – a vyzerá to, že aj ostane. Navyše, ísť proti nezmysleným európskym požiadavkám asi nemá zmysel. Slovensko nie je Nemecko ani Poľsko… ani Česko, ani Grécko… ani.

Priebežne dopĺňaný zoznam verejne nedostupných kníh je verejne dostupný na internetovej stránke SNK, na ktorú si môže „ktokoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek“ kliknúť. Ak má niekto námietky proti zaradeniu svojej knihy do zoznamu, nech sa ohlási. Má na to tri mesiace. Ak sa v tomto termíne (od zaradenia diela) písomne neohradí, dielo postúpi do iného zoznamu a môže byť pokojne zverejnené na základe „hromadnej licencie“ – t. j. licencie bez pardonu a pre všetkých. Je to pirátske počínanie? Asi nie. Všetko bolo predsa dohodnuté a chyba je len a len na strane autora, respektíve vlastníka práv. Neinformoval sa a nestriehol na zoznam s dostatočnou podozrievavosťou.

A veru mal – nejde totiž o fazuľky. Digitalizujú sa nám tu milióny písomných diel, a teda aj státisíce kníh. A desaťmiliónové investície stoja v pozadí celého projektu. Alebo v popredí? Tak potom sa treba pousilovať a Slovensko zdigitalizovať poriadne, až preventívne! Hoci aj bez vedomia autorov, a tiež bez akejkoľvek oznamovacej povinnosti voči nim. Našťastie, v diskusii padol aj konštruktívny návrh: Každý, kto o tom „teraz už vie“, nech túto správu šíri ďalej. Slovenská národná knižnica na to nemá čas, lebo musí digitalizovať. Buďme nakoniec vďační LITA, ktorá priskočila na pomoc v rámci svojich, určite nadštandardných, možností. Všetko je teda pod kontrolou!

Všetko, okrem otázok, námietok a pochybností kriticky premýšľajúcich ľudí. Nemôže tu ísť o znárodnenie individuálnych autorských práv monopolnou Slovenskou literárnou agentúrou? Alebo naopak: o nedovolené monopolné sprivatizovanie voľného trhu (s právami a dielami)? Bolo ministerstvo kultúry pri tom, keď sa o celej veci rozhodovalo? Pretože my autori, prekladatelia, ilustrátori, knižní grafici, redaktori, vydavatelia… sme pri tom neboli.

A keď sa aj v novinách a na webe o niečom písalo, tak to bolo len a len o digitálnom sprístupňovaní zaujímavých správ zo „100 rokov starých novín“, „osobných fondoch historických osobností“, ktoré sa nachádzajú v správe SNK, o „dielach slovenských literárnych klasikov“, o „fotografiách z 1. svetovej vojny“, „sčítacích hárkoch“ pri sčítaní ľudu z neviem ktorého roku, ale aj o takých „zaujímavostiach ako ľúbostné listy Štúra, Hurbana, Sládkoviča alebo Hviezdoslava“.

Kto by si niečo také neželal!? Netúžil vidieť, prelistovať myšou a prípadne aj prečítať!? Mohlo nám pri takomto informovaní verejnosti napadnúť, že nie opakovanie, ale ostražitosť je matkou múdrosti?

Otázky bez odpovedí

Nemohlo. Jasným dôkazom boli spisovatelia Dušan Dušek a Monika Kompaníková, prísediaci na pódiu. Prvý k veci mlčal, hoci inakšie LITA aj pochválil, veď je za čo. A druhá kládla zvedavé otázky, ktoré prezrádzali, že o horúcej téme počuje prvýkrát. Moderátorovi nakoniec neostalo nič iné, než z celej situácie vykorčuľovať s humorom. A vyhnúť sa konfrontácii, veď stretnutie zvolala a zorganizovala – LITA. Bohužiaľ, s krížom po funuse.

Základné otázky, najmä tie z pohľadu autorskej komunity, ostávajú nezodpovedané:

  • Ako je možné, že projekt finišuje, a literárna (a nielen literárna) obec o ňom takmer nič nevie? Že pri nastavovaní či spúšťaní celého projektu neprebehli nijaké verejné či stavovské diskusie, výsledkom ktorých by bola konsenzuálne prijatá podoba projektu?
  • Kto dal poverenie SNK a NOC na rozmnožovanie a sprístupňovanie diel aj mimo rámca priameho pôsobenia týchto inštitúcií, napríklad v oblasti archivovania? Neprekračujú tak kompetencie, ktoré im vyplývajú z ich ustanovujúcich dokumentov či legislatívy?
  • Nejde o veľkú priamu (štátnu?) zákazku zaváňajúcu monopolom, ktorá vzbudzuje námietky pre nedostatočnú verejnú kontrolu? A v danom prípade aj o obchod s autorskými právami nevídaných rozmerov, šikovne vydávaný za „jednu z najlepších európskych služieb“, ako to definoval predstaviteľ NOC?
  • Ako je možné, že Zoznam obchodne nedostupných diel možno dopĺňať na podnet kohokoľvek (aký to raj pre konkurenciu!), no zároveň bez povinnosti upovedomenia tých najdotknutejších – t. j. autorov diel, respektíve iných vlastníkov autorských práv?
  • Ako chcú SNK a NOC dosledovať užívateľské využívanie portálu, elektronicky evidovať a spracovávať všetok pohyb na ňom, keď zároveň nie sú schopné (možno len ochotné?) vystopovať žijúcich autorov jednotlivých diel, lebo by to pre nich znamenalo priveľkú „systémovú záťaž“? Nie je v tom skrytý rozpor?
  • Ak hovoríme o „obchodne nedostupných dielach“, nakoľko primerane či spoľahlivo je tento termín zadefinovaný? A berú sa pritom do úvahy aj špecifiká samotného knižného trhu na Slovensku, napríklad chronické nedostatky distribúcie?
  • Je možné, aby do prípadných obchodných a trhových zámerov pôvodných tvorcov, producentov alebo šíriteľov diel pokojne vstupovali digitalizačné zámery (?) štátom posvätených monopolov? (Milí vydavatelia, s prípadnými marketingovými fintami sa môžete rozlúčiť!) O aký zákonný podklad sa takýto postup opiera, respektíve nie je narušením zákonom garantovaného podnikateľského prostredia?
  • Je prax tzv. hromadných licencií z titulu „povinnej kolektívnej správy práv“ (u žijúcich vlastníkov práv) za daných okolností prijateľná? Kto dal LITA poverenie, aby zastupovala autorov aj v tomto prípade? (Alebo je to už automatické?) Bolo vypísané výberové konanie na zabezpečenie takýchto rozsiahlych licenčných služieb, týkajúcich sa celého knižného trhu na Slovensku vrátane archívov, knižníc, múzeí, galérií, vedeckých či pedagogických inštitúcií a pod.?
  • Bolo by niečo podobné možné v oblasti intelektuálneho vlastníctva napríklad dizajnérskych značiek, hudobných diel, vedeckých patentov a pod? Prečo je to možné v oblasti písomníctva a literatúry? (Mimochodom: ministerstvo už raz takto paušálne odňalo autorom nárok na odmenu za ich tvorbu, a to v prípade sprístupnenia literárnych diel pre potreby nevidiacich a slabozrakých ako hendikepovanej skupiny obyvateľstva – tiež sa tak stalo bez vedomia literárnej obce.)
  • Prečo LITA prijala úlohu udeľovania „hromadných licencií“ aj v sporných prípadoch, keď jej poslaním je chrániť a ctiť si autorský zákon i autorské práva? Na prvý pohľad sa zdá, že záujem digitalizovať verejne nedostupné knižničné fondy zašiel priďaleko… ale prečo?
  • Ak nositelia projektu po celý čas hovoria o výstupoch zameraných na koncového užívateľa, teda čitateľa, prečo nevenujú aspoň rovnakú pozornosť tým, ktorí stoja na začiatku procesu – tvorcom? Prečo nepredstavia a nezverejnia aj štipendijnú alebo inú podpornú schému, v rámci ktorej sa peniaze utŕžené za nákup zdigitalizovaných jednotiek vrátia „domov“ – k tvorcom? Aj v tomto zmysle by mali byť pravidlá vopred dohodnuté a presne dané, vyjadrené v kvantitatívnych, povedzme percentuálnych ukazovateľoch. Koľko percent z finančného zisku pôjde komu a v akej forme? Ako konkrétne sú do tohto finančného kolobehu zapojení samotní autori digitalizovaných di­el?
  • A nakoniec – ako je možné, že toto všetko sa deje pod dohľadom ministerstva kultúry (projekt je financovaný z eurofondov) bez toho, aby všetky námietky, výhrady či požiadavky, ktoré lietajú vzduchom, boli uspokojivo vyriešené aj z hľadiska profesijných a stavovských skupín, ktorých sa to týka?
  • Vieme, že ministerstvo kultúry pripravilo nový autorský zákon, ktorého prijatie i záväzná účinnosť sú takisto na spadnutie. Tešíme sa, veď život, nové technológie, svet v pohybe pred nás kladú nové požiadavky, a to aj v rámci legislatívnych rámcov našich výkonov. No keďže je legislatívny proces okolo autorského zákona časovo tak pekne zosynchronizovaný s procesmi „digitalizácie kultúrneho dedičstva“, v rámci odporúčanej ostražitosti si treba položiť otázku: Čiu stranu či záujmy bude táto nová zákonná úprava artikulovať a zastávať? Tých, ktorí s autormi narábajú ako s nepotrebnou prekážkou vo svojich veľkých projektoch generalizujúcej povahy? Alebo tých, ktorí tvoria a žijú individuálne, tak či tak sa dnes pohybujú na hranici chudoby, finančné ohodnotenie ich práce (výška a spôsob vyplácania resp. nevyplácania honorárov) je priamym útokom na ľudskú dôstojnosť a ich spoločenský status najlepšie odzrkadľuje problémy tejto spoločnosti (a západnej civilizácie) so sebou samou?

Zdá sa, že čelíme skôr neoliberálnym inštitucionálnym politikám a postupom, ktoré z jednotlivcov robia novodobých nevoľníkov, než politikám a postupom, ktoré by bolo možné označiť aj za author friendly. Kto v tejto krajine by si to mal uvedomiť?

P. S.: Na problém digitalizácie na celoeurópskej úrovni upozorňuje i Otvorený list európskych autorov knižných diel európskym inštitúciám. Autori v ňom poukazujú na úmysel „v mene jednotného digitálneho trhu“ fakticky reformovať autorské právo. „V čom tvorbe prospeje zvyšovanie počtu výnimiek z autorského práva? Od akého počtu výnimiek (archivovanie, výpožičky elektronických kníh, výučba, výskum, dolovanie dát, derivované, nedostupné a osirelé diela…) sa výnimka stane pravidlom a autorské právo výnimkou,“ píše sa v petícii.

Stanislava Chrobáková Repar (1960)

Dvojdomá slovensko-slovinská autorka poézie, prózy, esejistiky, rozhlasových aj divadelných scenárov, prekladateľka, literárna kritička a vedkyňa. Vyštudovala filozofiu a estetiku, doktorát získala z literárnej vedy, aj sa z nej habilitovala. Výskumne sa najradšej venuje interdisciplinárne dotovanej básnickej hermeneutike. Naposledy jej vyšla kniha esejí v slovinčine, Agonija smisla (2015), venovaná najmä kultúrnym politikám v čase neoliberalizmu, dvojjazyčná zbierka haiku Fabrika na porcelán (2014) a kniha rozhovorov s 29 osobnosťami (nielen) zo Slovenska Existenciály I (2014). V tlači je jej preklad básní Štefana Strážaya do slovinčiny (spolu s Andrejom Pleterským).

Stanislava Chrobáková Repar
Stanislava Chrobáková Repar - poetka, prekladateľka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#LITA #knihy #digitalizácia #autorské práva #literatúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
14,99
Flower box vintage srdce "S" červená ruža

Flower box vintage srdce "S" červená ruža

26,99
Passion farebné gerbery

Passion farebné gerbery

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk