Stretnutia strán dohovoru o zmene klímy pripomínajú lietajúci cirkus. Za dve dekády už navštívil Varšavu, Bali, Limu a ďalšie mestá na štyroch kontinentoch. Od začiatku decembra sídli v Paríži. Predstavenie je už obohrané a chýba mu záverečná katarzia a potlesk.
Rok 2015 bude globálne najteplejším rokom, odkedy sú ľudia schopní viesť relevantné záznamy. Je historický, pretože došlo k prelomeniu hranice 1 °C. Ten jeden stupeň je nárast teploty od začiatku priemyselnej revolúcie. Nezdá sa to veľa, je to však vážny problém. Cieľom medzinárodných dohôd by malo byť, aby sme neprekročili stupne dva. Pokladá sa to za hranicu, odkiaľ nebude návratu a dôjde k akumulovaným dosahom a reakciám, aké dnes ani nevieme predpokladať.
Štáty nemajú daňové ani iné páky na kapitál. Zato ten má na štát toľko pák, koľko chce. Heslom je privatizovať zisky a socializovať náklady.
V predvečer summitu oznámilo Holandsko, že do desiatich rokov odstaví svoje uhoľné elektrárne. Táto krajina pritom nikdy nebola premiantom v znižovaní emisií skleníkových plynov. Pointa je, že nárast teplôt bude mať pre rôzne krajiny rôzne náklady. V prípade Holandska znamená, že nesmierne drahý a komplikovaný systém priehrad nebude na zvyšovanie hladiny mora stačiť. Sú potrebné investície za miliardy.
Takmer paralelne s holandskou iniciatívou podpísalo 19 ministrov priemyslu krajín EÚ list Európskej komisii. Žiadajú o zníženie regulácií pre priemysel a biznis. Slovensko medzi nimi nechýba, Holandsko áno. Tento list môžeme brať aj ako predprípravu na plánovanú transatlantickú dohodu o voľnom obchode. Environmentálne a sociálne štandardy prekážajú.
Ak sa nestane zázrak, tak Paríž skončí ako zvyčajne. Mierny pokrok v medziach limitov. Dôvodov je niekoľko. V prvom rade je bližšia košeľa ako kabát. Jednou z ilúzií pred týmto summitom bolo, že stúpajúca vlna utečencov, ktorých už dnes vyháňa na cestu sucho spôsobené zmenou klímy, sa prejaví vo vyššej motivácii krajín. Zatiaľ to vyzerá, že sa prejavuje skôr v ochote stavať vyššie ploty. Od nich už nebude ďaleko k streľbe do tých na druhej strane.
Druhým problémom je, že ani na papieri progresívne štáty nevedia riešiť rozpor medzi lokálnou spotrebou a globálnou výrobou. Európska únia má svoj deklarovaný cieľ do roku 2030 znížiť emisie skleníkových plynov v porovnaní s úrovňou v roku 1990 o 40 percent. Tento cieľ je však možný jedine preto, že sa čoraz viac emisií skryto dováža v produktoch, službách a v rámci outsourcingu. Stačí, aby došlo k predaju košických oceliarní, ktorý je na spadnutie. Presun výroby na východ od hraníc podstatne zníži naše emisie. Tisíce prepustených oceliarov to však len ťažko ocenia a objem emisií sa nezníži. Iba sa presunie.
Tretím problémom je, že ambiciózne globálne iniciatívy si lámu zuby na lokálnych záujmoch. Ak by však aj došlo k nejakým podstatnejším národným záväzkom, skúsenosť Kjótskeho protokolu je tristná. Ratifikácia na národnej úrovni otvára kolo parlamentných debát. Platení lobisti si v nich zvyčajne notujú s insitnými vyznávačmi kultu voľného trhu.
Štáty nemajú daňové ani iné páky na kapitál. Zato ten má na štát toľko pák, koľko chce. Heslom je privatizovať zisky a socializovať náklady. Určitým reklamným víťazstvom Paríža tak možno bude medzinárodná podpora zavedenia uhlíkovej dane. Tým by sa podstatná časť nákladov preniesla na obyvateľov. Hlavným výstupom bude nový prvok očakávania.