Až dvojtretinovú väčšinu kresiel vo venezuelskom parlamente však dosiahli vo voľbách 6. decembra pravicové sily podporované USA. Z hľadiska voličských hlasov bolo víťazstvo širokej opozičnej koalície nad chávezovskými silami menej presvedčivé – 53,1 oproti 44,1 percenta.
Obdobie dvojvládia
V oboch týchto prípadoch sa objavil moment dvojitej moci. Pravicový argentínsky prezident Macri stojí proti zákonodarnému zhromaždeniu so stredoľavou väčšinou. Vo Venezuele zase doterajší ľavicový prezident Nicolás Maduro proti protichávezovskej parlamentnej väčšine.
Obrat k pravici v Argentíne, Venezuele a Brazílii je príznakom vyčerpania súčasných ľavicových projektov v regióne.
Posledné voľby hlavy štátu v Brazílii vyhrala stredoľavá kandidátka Dilma Rousseffová, ktorá však musí vládnuť bez stabilnej podpory poslancov. Tamojšia pravica si odvtedy nechce priznať porážku.
Koncom novembra predseda parlamentu Eduardo Cunha otvoril proces impeachmentu proti prezidentke. Z právneho hľadiska má prípad veľmi slabé základy. Považuje sa skôr za politickú kauzu, akýsi „mäkký prevrat“.
Proti samotnému Cunhovi existujú presvedčivé dôkazy o jeho korupcii, pre ktorú môže prísť o svoju pozíciu. Pritom je formálne súčasťou vládnej koalície, ale koná ako člen opozície.
Viceprezident Michel Temer, pôvodne z tej istej politicky amorfnej strany (PMDB), sa s prezidentkou tiež rozišiel. Všetky tieto udalosti poukazujú na silný pravicový posun rozloženia politických síl v Brazílii.
Najnovšie politické neúspechy latinskoamerickej ľavice naznačujú nahlodanie jej sociálnej základne. Predtým dokázala získať väčšinu obyvateľstva znechuteného úplnou diskreditáciou pravicových, neoliberálnych síl v čase hlbokých ekonomických kríz na prelome 2. a 3. tisícročia.
Ľavici sa podarilo skonsolidovať svoje pozície tým, že zisky z nárastu cien surovín použila na expanzívnu sociálnu a mzdovú politiku.
Chudobná väčšina zaznamenala výrazné zlepšenie svojej hmotnej situácie a prístupu k sociálnym službám. S ustúpením cenového boomu prestali na to existovať priaznivé podmienky. Možnosti dovozu klesli. Mzdy sa nemohli zvyšovať tak ako predtým.
Príčiny porážok
Ekonomický a sociálny model stredoľavých a ľavicových vlád sa nad mieru spoliehal na vývoz surovín. Nerozvíjali dostatočné a systematické úsilie, aby diverzifikovali hospodárske štruktúry a znižovali ich zraniteľnosť voči vývoju na svetovom trhu. Preto sa stali ľahko zraniteľné – osobitne Venezuela, mimoriadne závislá od ťažby a vývozu ropy.
Opatrenia v oblasti hospodárskej politiky, ktoré mali reagovať na zhoršujúce sa vonkajšie prostredie, do určitej miery ovplyvnili sociálnu základňu ľavice. V Brazílii Roussefová podľahla tlakom veľkopodnikateľov.
Opäť zvýšila už aj tak vysoké úrokové miery a prijala úsporné opatrenia, čo bolo v príkrom rozpore s jej volebnými sľubmi. Po prijatí úsporných opatrení sa brazílska ekonomika dostala do recesie.
Vlády v Argentíne a vo Venezuele pristúpili ku kontrole výmenných kurzov, aby predišli rozsiahlemu odlevu kapitálu, v prípade Argentíny aj pre zvýšený zahraničný dlh. V zásade na to existovali dobré ekonomické dôvody. Uvedené kroky sa však ťažko vysvetľovali a vykonávali sa veľmi nešikovne.
V oboch štátoch sa dovezený tovar vysoko zhodnocuje rozsiahlymi skupinami obyvateľstva. Veľké firmy vo Venezuele vedome zhoršovali situáciu s nedostatkom tovaru spôsobom, ktorý pripomína destabilizačnú taktiku používanú proti demokraticky zvolenej vláde Ľudovej jednoty v Čile začiatkom 70. rokov.
Ostré konflikty vzhľadom na prerozdeľovanie sa premietli do rastúcej inflácie, najmä vo Venezuele, kde dosiahla až 200 percent! Hoci chávezovská vláda prijala opatrenia na ochranu zamestnancov pred dôsledkami inflácie, zvyšujúce sa ceny vážne zasiahli najmä najchudobnejších.
Ako uvádza brazílsky novinár Gilberto Maringoni, pocit zhoršujúcich sa životných podmienok viedol k odvráteniu más od vládnej ľavice.
A poučenie?
Pravicové sily dokázali osloviť aj voličov mimo svojej oveľa užšej základne, vrátane vyššej strednej triedy, ktorá bola veľmi nespokojná s ľavicovou politikou prerozdeľovania a so znižovaním sociálnej priepasti medzi bohatými a chudobnými.
Konfrontačný politický štýl doterajším argentínskym a venezuelským vládam veľmi nepomohol. V prípade Venezuely to však bolo čiastočne reakciou na agresívny charakter pravicovej opozície, ktorá sa v minulosti uchyľovala aj k pučistickým taktikám.
Obrat k pravici v Argentíne, vo Venezuele a v Brazílii je príznakom vyčerpania súčasných ľavicových projektov v regióne. Progresívne politiky budú v Brazílii a vo Venezuele paralyzované.
Novozvolený argentínsky prezident ohlásil obrat k neoliberálnemu voľnému obchodu a k proamerickej politike, pričom sa opatrne vyjadruje ohľadom sociálnej politiky. Prvé zmeny nastanú rýchlo. Otázkou je, aké poučenia z toho vyvodí latinskoamerická ľavica.
Rozšírená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia.