Paríž oslavuje, planéta horí

Na dva týždne sa stal Paríž hlavným mestom planéty. Klimatická zmena aspoň v týchto dňoch získala pozornosť, akú si zaslúži celý rok. Očakávania pred summitom boli veľké. Mnohí politici a niektorí významní akademici konečnú podobu klimatickej dohody vítajú ako zlomovú.

16.12.2015 09:00
debata (5)

Budúce generácie vraj budú mať dátum 12. 12. 2015 vyznačený v kalendári ako deň, keď sa začala záchrana planéty. Nie všetci však otvárajú šampanské. Prvýkrát som spozornel po vypočutí čítaného prejavu Vladimira Putina.

Za skutočný úspech by sa dalo považovať to, ak by sa v Paríži politici dohodli na zákaze výstavby nových uhoľných elektrární, úplnom zákaze hľadania nových fosílnych zdrojov a ich postupne rastúcom zdanení.

V ňom, zrejme vôbec po prvý raz, ruský prezident konštatoval, že klimatická zmena predstavuje pre ľudstvo závažnú hrozbu. Dramatické zníženie emisií CO2 do polovice storočia vraj nebude pre Rusko problém.

To sú veľmi odvážne slová pre krajinu bytostne závislú od vývozu fosílnych palív. Navyše Putin doma o klimatickej zmene takmer nehovorí, a keď už áno, je to skôr príležitosť pre „tenšie kabáty“ a „zvýšenie poľnohospodárskej produkcie“.

Druhý raz som spozornel, keď popredný klimatológ James Hansen, ktorý ako prvý varoval pred dôsledkami globálneho otepľovania, označil výslednú dohodu za podvod. Napriek tomu, že sa lídri takmer všetkých krajín slovne zaviazali udržať oteplenie výrazne pod 2 °C, ideálne na hranici 1,5 °C, v zmluve z nedodržania sľu­bov nepramenia žiadne finančné postihy.

Takisto vo výslednom znení neexistuje mechanizmus spoplatnenia vypúšťania emisií CO2, ktorý ako jediný môže viesť k ich skutočnému zníženiu.

Aby sa neoteplilo o viac ako 1,5 °C, rozvinuté krajiny vrátane Slovenska by mali mať do roku 2030 nulové emisie. Napriek tomu svet stále investuje do hľadania nových fosílnych zdrojov a plánuje povybudovať 1 200 nových uhoľných elektrární. Nemali by sme však postaviť už ani jednu.

Tretíkrát som spozornel, keď francúzsky prezident François Hollande vyhlásil, že sa môžeme „hrdo postaviť pred svoje deti a vnúčatá“. Pritom jeho vláda dotuje program priemyselnej renesancie za pomoci 34 projektov, medzi nimi autopilotované autá so spotrebou 2 litrov na 100 kilometrov či elektrické lietadlá.

Politici sa, samozrejme, zhodli, že riešenie klimatickej zmeny nie je v rozpore s ekonomickým rastom, stačí aplikovať vhodné trhové mechanizmy. Skôr sa však mali zamyslieť nad tým, či klimatická zmena nie je dôsledkom neustávajúcej snahy o ekonomický rast a vo svojom základe teda aj zlyhaním princípov voľného trhu.

Nemusíme však chodiť ďaleko, aby sme pochopili, prečo klimatická dohoda sotva bude avizovaným „zlomovým okamihom“ v dejinách ľudstva.

Tak trebárs práve Slovensko, ktoré je členom EÚ, lídrom zoskupenia krajín v boji proti klimatickej zmene, pokojne investuje do novej automobilky, ktorá sa ani len netvári, že by z nej v budúcnosti vychádzali aspoň elektromobily, a zároveň môže dotovať ťažbu hnedého uhlia, ktorá aj bez uhlíkovej dane nedáva ekonomický zmysel.

Podobne tak susedná Česká republika už dnes s rezervou napĺňa ambiciózne ciele EÚ do roku 2030, keďže emisie tu klesli takmer o 40 percent oproti roku 1990. Čo na tom, že ak by bol takto úspešný celý svet, vyčerpali by sme svoj uhlíkový rozpočet oteplenia do 2 °C v priebehu 18 rokov.

Osobne by som Paríž považoval za skutočný úspech, ak by sa politici dohodli na zákaze výstavby nových uhoľných elektrární, úplnom zákaze hľadania nových fosílnych zdrojov a ich postupne rastúcom zdanení najprv v rozvinutých a neskôr v rozvojových štátoch.

To, že sa krajiny dobrovoľne dohodnú, že do roku 2100 nebudú vzdušné koncentrácie CO2 rásť, sa dá naozaj veľmi ťažko považovať za zlomovú dohodu.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #klimatická dohoda