Víťazné prehry?

Ak sa niečo za uplynulé desaťročia v globálnej diskusii a prístupe vlád ku zmenám klímy zmenilo, tak potom je to marketing.

18.12.2015 14:00
debata (1)

Z definície vyplýva, že ide o komunikáciu medzi výrobcom a spotrebiteľom. Na čierno zafarbená voda z vás spraví atraktívny objekt túžby. Cigarety človeka naučia krotiť divé kone…

Ak je výsledkom dohoda, že sa každý štát bude usilovať na základe svojho najlepšieho vedomia a svedomia, tak je predpokladaný dopad na dosiahnutie cieľa 1,5 °C asi taký pravdepodobný, ako že si kapry vypustia rybník.

Konečnú dohodu z dlhoočakávaného summitu v Paríži politické elity prezentujú ako víťazstvo. Kritici ju vidia ako prehru. Svojím spôsobom pripomína rozprávkovú postavu dievčiny, ktorá má prísť na kráľovský dvor ani oblečená, ani nahá, ani obutá, ani bosá…

V tejto perspektíve útla 31-stranová medzinárodná zmluva tvrdí, že globálne otepľovanie je problém. Musíme udržať zvyšovanie teploty pod 1,5 stupňa Celzia. Budeme platiť rozvojovým krajinám, aby mali šancu na riešenie závažných sociálnych kríz, ktoré zmeny klímy už dnes vyvolávajú. Budeme za verejné zdroje podporovať vedu a výskum, aby objavili zázračnú zbraň. Ideálne takú, ktorá nebude nikoho veľa stáť a zároveň sa na nej bude dať dobre zrobiť.

Prijaté opatrenia reálne znamenajú málo alebo nič. Dohoda neobsahuje žiadne iné ako dobrovoľné záväzky vlád a ani náhodou sa nedotýka korporácií. Nie je to prekvapujúce. Úspech potrebovali všetci. Tu však ide skôr o ilúziu úspechu a o marketing. Záväzky a obmedzenia, ktoré by reálne riešili problém a neboli by iba kozmetickou operáciou, nemali od začiatku šancu.

Francúzsky prezident François Hollande hovorí o novej revolúcii. Hlavný americký vyjednávač Todd Stern nás presviedča, že prijať dobrovoľné záväzky bolo vlastne skvelé. Všetci vedeli, že ak by boli povinné, tak by si štáty stanovili minimalistické ciele. Je to vlastne krutá pravda.

Ale druhá časť jeho vyhlásenia, že takto si síce tie minimálne ciele dali, no majú slobodu ich kedykoľvek prekročiť, už popiera realitu elementárneho fungovania národných ekonomík. Z takýchto formulácií by mal radosť asi akurát tak znalec Georgea Orwella a jeho knihy 1984. Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila.

Po debakli v Kodani v roku 2009 bolo zrejmé, že ďalší by bol príliš veľa. Zároveň však systémové problémy na národnej aj globálnej úrovni žiadnu serióznu dohodu neumožňujú. Politici tak chtiac-nechtiac trpia tým, čo Orwell nazýval dvojaké myslenie. Znamená silu mať vo svojej mysli súčasne dva protichodné názory a oba ich prijímať. Až na obskúrnu figúrku bývalého českého prezidenta, ktorý všetkým vysvetlil, že tie politické, ekonomické a vedecké špičky, ktoré sa v Paríži zišli, majú kolektívnu halucináciu.

Pre ostatných je ťažké narábať s poznaním, že máme problém, ktorý treba riešiť, a zároveň chápať, že logika systému nepustí. Dve protichodné poznania, na ktoré niet inej odpovede, ako veriť, že sa to nakoniec podarí. Nejako, niekedy. Politici fungujú v štvorročných volebných cykloch. Biznis operuje na základe ročných výkazov a strát. Po nás potopa… Ak je výsledkom dohoda, že sa každý štát bude individuálne usilovať na základe svojho najlepšieho vedomia a svedomia, tak je predpokladaný dopad na dosiahnutie cieľa 1,5 °C asi taký pravdepodobný, ako že si kapry vypustia svoj rybník.

Teoreticky je to možné. Altruistov je však v tomto svete oveľa menej ako šeliem, ktoré by z blížneho svojho stiahli aj poslednú kožu. Keď sa potápal Titanic, tak na hornej palube vyhrávala hudba. V dnešnej ére informačných technológií by sa pred potopením ešte uzatvárali obchody a delili dividendy.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #globálne otepľovanie #klimatické zmeny