Podobnú rétoriku neuplatňovali európske inštitúcie ani voči Maďarsku v rokoch 2010 a 2011, hoci mediálne zákony, pokusy o kriminalizovanie opozície či politika nerešpektovania suverenity susedných štátov predstavovali vážne spochybnenie princípov, na ktorých je budovaná EÚ.
Súčasná situácia v Poľsku sa dá porovnať len so snahu rumunských sociálnych demokratov dosiahnuť impeachment prezidenta i za cenu porušenia ústavných pravidiel v roku 2012.
Ani jedna strana nemá záujem o zmiernenie napätia. Poľská opozícia využíva konflikt na získanie medzinárodnej podpory, vláda na ďalšiu eskaláciu konfrontácie.
Ústavný súd predstavuje významnú inštitúciu liberálnej demokracie. Zabezpečuje, aby rozhodnutia prijaté vládnou väčšinou zodpovedali duchu ústavy a nepoškodzovali práva menšiny. V nijakom prípade nie je jeho úlohou zabezpečiť hladký prechod vládnych rozhodnutí.
Z tohto hľadiska výčitky pravicových politikov a publicistov, že v prípade Poľska jeho zloženie môže byť prekážkou realizácie zámerov vlády, svedčí buď o elementárnom nepochopení demokratických princípov, alebo o zámere zmeniť existujúci ústavný poriadok.
Je pravda, že neoliberálna Občianska platforma (PO), ktorá v Poľsku vládla od roku 2007, obsadzovala ústavný súd svojimi nominantmi, pričom Sejm ešte tesne pred koncom svojho funkčného obdobia zvolil hlasmi vládnej väčšiny piatich ústavných sudcov. Voľba dvoch z nich bola protiprávna, o čom koniec-koncov rozhodol sám ústavný súd.
Anulovanie celej voľby, nočné rokovania parlamentu, vymenovanie nových sudcov prezidentom a urýchlené prijímanie zákona o ústavnom súde, hoci celkom určite Poľsko nie je v stave legislatívnej núdze…
To všetko nevyhnutne vyvoláva reminiscencie na obdobie rokov 2005 až 2007, keď sa práve súčasná vládna kresťansko-národná strana Právo a spravodlivosť (PiS) rozhodla ovládnuť štát politizovaním tajných služieb, verejnoprávnych médií a masovými lustráciami.
Práve prijatie zákona o ústavnom súde, bez ohľadu na názory právnických kruhov, bez hlbšej verejnej diskusie o postavení takej závažnej inštitúcie, ktorého uplatnenie bude znamenať spomalenie súdnych procedúr, vyhnalo do ulíc tisíce Poliakov obávajúcich sa o osud demokracie.
Svojich prívržencov však dokázal zmobilizovať aj vládny tábor. Potvrdilo sa tak, že poľská spoločnosť je rozdelená. Zároveň sa súčasná vláda usiluje presvedčiť svojich voličov, že demokracia a sociálna súdržnosť sa navzájom vylučujú.
Aj na druhej strane sa objavujú extrémne názory. Hoci vláda Beaty Szydłovej vzišla z demokratických volieb, objavujú sa volania po poľskom „majdane“, ba dokonca exprezident Lech Wałęsa, stojaci v opozícii proti PiS, hovorí o možnom silovom variante odstránenia súčasnej vlády.
Ani jedna strana nemá záujem o zmiernenie napätia. Opozícia využíva konflikt na získanie medzinárodnej podpory, vláda na ďalšiu eskaláciu konfrontácie, čo je odskúšaný štýl vládnutia PiS spred desaťročia.
Poliaci tak čelia azda najväčšiemu rozkolu v spoločnosti od roku 1989. Príklady Poľska, no rovnako aj Maďarska a Rumunska ukazujú, že neriešenie sociálnych rozdielov, ale aj problému ovládnutia štátu nikým nevolenými záujmovými skupinami prepojenými na politické strany vytvárajú predpoklady pre nástup autoritatívnych vlád. Najmä však podkopávajú vieru v pravidlá a vo fungovanie demokratických inštitúcií.
Stredoeurópska únava z demokracie nepovedie k jej priamej likvidácii, ale k jej postupnému odumieraniu a môže na dlhé roky zmeniť tvár regiónu.