Iba niekoľko mesiacov po svojom zvolení povedal vetu, ktorá ohromila katolícky svet: „Kto som, aby som súdil?“ Stalo sa to pri tlačovej konferencii na palube pápežského lietadla v júli 2013, keď sa ho jeden novinár spýtal, čo si myslí o homosexuálnych kňazoch pracujúcich vo Vatikáne.
Nikto pápežovi otvorene nepoložil rozhodujúcu otázku, či katolícka cirkev bude hľadať spôsob, ako odvolať dogmu o neomylnosti, čo umožní prepotrebnú revíziu cirkevného učenia o sexuálnej morálke.
„Ak je niekto homosexuál a v dobrej vôli hľadá Boha, kto som, aby som súdil?“ odpovedal pápež. Týchto päť slov sa stalo jeho dosiaľ najmocnejším vyhlásením. Vracia sa k nemu vo svojej poslednej knihe Meno Boha je milosrdenstvo, ktorá obsahuje rozhovory s vatikánskym novinárom Andreom Torniellim.
Keď prišla reč na milosrdenstvo, Tornielli spomenul pápežovu chýrnu vetu. František mu vysvetlil, že ide len o parafrázu stáročného učenia katolíckej cirkvi: hoci homosexuálne akty sú vo svojej podstate „neusporiadané“, teda ťažký hriech, lesby a gayov musíme prijímať s porozumením, rešpektom a citom. Zdôraznil, že sexuálna orientácia je len jeden aspekt ľudského života a podstaty. Síce iba veľmi ťažko možno uveriť tejto interpretácii o minulosti učenia morálky, nuž ale čo už…
V knihe sa píše: „Pred všetkým ostatným patrí naša pozornosť jednotlivcovi, a to v jeho celku a so všetkou dôstojnosťou. Ľudí neslobodno definovať len podľa ich sexuálnych orientácií. Nezabúdajme, že Boh miluje všetky svoje stvorenia a všetci sme teda adresátmi jeho nekonečnej lásky.“
Keď gay príde na spoveď
Ochota pápeža hovoriť o tejto téme a dokonca aj stretnúť sa s členmi LGBT sa spočiatku javila ako znak zmeny tónu v posolstve katolíckej cirkvi – preč od reči kultúrnych vojen a hore sa k cirkvi plnej milosrdenstva a súcitu s chudobnými. Potom prišla na rad otázka, ako sa majú správať veriaci voči svojim lesbám a gayom.
Ako sa pápež zachová ku katolíckemu gayovi, ktorý bude chcieť ísť na spoveď? Pápež: „Páči sa mi, ak gay príde na spoveď a priblíži sa k Bohu, keď sa spolu modlíme. Môžete im odporúčať modliť sa, ukázať im svoju dobrú vôľu, ukázať im cestu a na kuse cesty ich sprevádzať.“
Na chýrnej vete nezarazí iba jej nevyslovený vzťah špecificky k homosexualite, ale všeobecne k učeniu katolíckej morálky. Nepovedal azda Ježiš svojim učeníkom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal?" Neplatí tento príkaz aj pre dnešných kňazov?
Nepovedal Ježiš osobitne Petrovi: „Dám ti kľúče nebeského kráľovstva a čokoľvek by si zviazal na zemi, bude zviazané aj na nebi, a čokoľvek by si rozviazal na zemi, bude rozviazané aj na nebi?
Nie je pápež ako nástupca Petra najvyšším rozhodcom vo veciach katolíckej morálky? Neexistuje dogma o pápežovej neomylnosti, keď hovorí ex cathedra o veciach viery a mravov? Môže sa pápež takto jednoducho zbaviť svojej povinnosti mať v diskusii rozhodujúce slovo? Nezatracuje Biblia jednoznačne homosexualitu?
Samozrejme, existuje ateistický postoj k týmto problematickým faktom. Veľkí ľudia, napr. Gándhí, vyslovili nesúhlas s evanjelizáciou formou vysielania misionárov z povolania do vzdialených krajín v iných svetadieloch, aby tam hlásali niektorú z dnešných foriem kresťanstva. Tak ako si mnohí neprajú šírenie islamu v Európe, je neprípustné šírenie katolicizmu v Indii alebo evanjelikalizmu v Brazílii.
Medzi Bohom a ľuďmi
V ďalších otázkach ide v podstate o to isté: Ježišovo učenie majú katolíkom vykladať kňazi vo svojom postavení ako nevyhnutní sprostredkovatelia medzi Bohom a ľuďmi. Myslím si, že pravdu majú skôr protestanti, ktorí túto sprostredkovateľskú funkciu svojich kňazov nepoznajú.
Vrcholom centralizácie katolíckej cirkvi sa stalo vyhlásenie dogmy o pápežovej neomylnosti na Prvom vatikánskom koncile roku 1870, ktoré vyvolalo odštiepenie starokatolíckej cirkvi od Ríma.
K poslednej otázke len toľko: Biblia zakazovala aj zobrazovanie Boha maľbou alebo sochou, jedenie bravčového mäsa a i., čo dnes už neplatí. Bude sa dať dogma o neomylnosti jednoducho zrušiť?
Chýrna veta vyvolala nádeje, ale nakoniec sklamania. Pápež sa stal ikonou tolerancie a ľudskosti. Nik mu však dosiaľ otvorene nepoložil rozhodujúcu otázku, či katolícka cirkev bude hľadať spôsob, ako odvolať dogmu o neomylnosti, čo umožní v sekularizovanej spoločnosti prepotrebnú revíziu cirkevného učenia o sexuálnej morálke.
Očakávalo sa to od jesennej synody 2015 o rodine, tam však prehrala nielen menšina pokrokových biskupov, ktorí sa zasadzovali za konkrétne reformy, ale aj pápež František, ktorý od svojho zvolenia príjemne prekvapoval nielen svojím sociálnym cítením, ale najmä liberálnymi názormi.
No viaceré jeho výroky vyvolali klamné očakávanie, že učenie cirkvi by sa mohlo prispôsobiť menlivému duchu času, resp. názoru väčšiny. Pravdepodobne mnohí katolíci poznajú odpoveď na Františkovu zmätenú otázku, kto je. Je hlava katolíckej cirkvi. Má poverenie súdiť.