Psychika neoliberalizmu

03.02.2016 12:00

Pojem neoliberalizmus sa najčastejšie spája s politikou privatizácie, deregulácie či liberalizácie zahraničného obchodu. Hoci majú tieto nástroje oslabovania štátu značné dosahy na životnú úroveň stredných a nižších vrstiev, nemenej dôležité je chápať neoliberalizmus ako spôsob nazerania na seba samého.

Popri vládnych politikách teda v neoliberalizme existuje menej viditeľná premena ľudí ako spoločenských tvorov na jednotlivcov fungujúcich ako firmy.

Ako už v roku 1978 poznamenal Michel Foucault, homo oeconomicus sa v neoliberalizme transformuje z partnera v obchodnej výmene na podnikateľa so sebou samým. Christina Scharffová z londýnskej King’s College na základe analýzy 60 rozhovorov s mladými muzikantkami v oblasti klasickej hudby zistila, aké sú psychické účinky tejto zmeny. Je to totiž práve sféra umenia, kde sa kladie najväčší dôraz na autonómiu, súťaživosť s ostatnými a sebarealizáciu – teda hlavné prvky takéhoto podnikania s vlastným „Ja“.

Kladenie zodpovednosti na plecia jednotlivkýň

„Ja“ je vnímané ako určitý produkt, ako biznis. Mladé muzikantky v rozhovoroch zdôrazňovali vlastnú, nepretržitú aktivitu a potrebu na sebe pracovať. Nečakali, že sa o ne svet postará, naopak, odmietali nečinnosť ako stratu času. Výsledkom je konštantný pocit jeho nedostatku a nutkanie stále niečo robiť. Zároveň tento postoj vedie k nízkej empatii s neúspešnými ľuďmi. Tí sú vnímaní ako leniví. Neoliberálny človek nemá porozumenie pre záhaľku druhých a obraz o sebe samom si vytvára na základe odlíšenia sa od takýchto ľudí.

Namiesto vyzdvihovania príkladov úspešných selfmademanov by sme sa mali zamerať na to, ako náročné je preraziť na trhu a spochybniť, či chceme žiť v takejto darvinistickej spoločnosti.

Problémom je, že si pritom nevšíma iné faktory, ktoré môžu viesť k neúspechu. Práve u hudobníčok je zvlášť prekvapujúce, že ignorujú rodovú nerovnosť v tejto brandži. Buď hovoria, že diskrimináciu nikdy nezažili, alebo sexizmus zľahčujú. Rovnako tak je problematické, ako zakrývajú prácou spôsobené zranenia či ako neúspechy považujú za skúsenosti, z ktorých sa dá poučiť.

Všetky tieto problémy sa stávajú otázkou pre jednotlivca a nie celospoločenským problémom. Zranenia sú prakticky tabu a hudobníčky sa o nich boja hovoriť, aby neboli považované za nespoľahlivé. Hoci príčinou zranenia môže byť napríklad nevykúrená koncertná sieň, dôvody sa hľadajú v nesprávnej technike a sú kladené na plecia jedinca.

To isté platí pre neúspechy. Cieľom podnikateľa so sebou samým je zostať pozitívne naladený a hľadieť s nádejou do budúcnosti. Potom však chýba kritika, ktorá by mohla byť dôsledkom hnevu a frustrácie a ktorá by sa mohla obrátiť nielen smerom dovnútra, ale aj navonok do spoločnosti. Ak hudobníčky zmieňovali problémy, vždy pritom hovorili o minulosti, v zmysle, že tie problémy už prekonali. Samy seba tak prezentovali ako schopné popasovať sa s problémami. Perspektíva, v ktorej jedinec vytrvá napriek problémom, je typická pre neoliberalizmus. Chýba v nej však zameranie sa na príčiny problémov, ktoré vôbec viedli k tomu, že jedinec sa musel s problémami pasovať.

Tento jav potom bolo vidno v prípadoch, keď hudobníčky hovorili o úzkosti a strachu z budúcnosti. Hlavným dôvodom bola neistota, či si nájdu prácu po skončení dočasného angažmán. Namiesto kritiky ponúkaných pracovných podmienok však začali spochybňovať samy seba. Práve tu sa ukazuje, ako neoliberálne demokracie fungujú tak, že súhlas so systémom vytvárajú (okrem iného) prostredníctvom strachu. Kto sa bojí o prácu, pristane aj na nevýhodne podmienky. Keď človek sám seba vníma ako firmu, ktorú treba zlepšiť, aby dokázala podnikať v dravom, konkurenčnom prostredí, nezostáva priestor na premýšľanie o možnosti toto prostredie zmeniť.

Ako vyprovokovať kolektívnu akciu

Neplatí však celkom, že by neoliberalizmus plne určoval, ako na seba hudobníčky nazerajú. Kým fyzické zranenia sa snažili utajiť, o emocionálnej zraniteľnosti nemali problém diskutovať. Rovnako tak by podľa autorky pocity úzkosti mohli viesť k spochybneniu ponúkaných pracovných príležitostí. To, čo však chýba, sú reálne perspektívy kolektívnej aktivity. Bez takýchto predstáv o odlišných príčinách a odlišných riešeniach zdanlivo individuálnych problémov sa nielen mladé hudobníčky, ale ani ďalší flexibilní zamestnanci nemajú o čo oprieť. Jednoducho im možnosť kolektívnej akcie nepríde na um.

V tejto hlbšej rovine treba hľadať základy neoliberalizmu a v tejto hlbšej rovine treba proti neoliberalizmu bojovať. Namiesto ustavičného zdôrazňovania nutnosti vzdelávať sa a na sebe pracovať, by sme mali poukazovať na to, ako aj tí, ktorí sa vzdelávajú a na sebe pracujú, často neuspejú. Namiesto vyzdvihovania príkladov úspešných selfmademanov by sme sa mali zamerať na to, ako náročné je preraziť na trhu a spochybniť, či chceme žiť v takejto darvinistickej spoločnosti. Hoci by málokto odmietol zdravú súťaživosť, systém, ktorý vylučuje neúspešných, len ťažko možno označiť za zdravý. Tu však už politologičky nestačia. S príbehmi o neúspechoch a ich skutočných príčinách musia prísť scenáristky, režisérky, básnici a ďalší umelci. Oni môžu priniesť perspektívy, ktoré umožnia kolektívnu akciu ťažko skúšaného ľudu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#neoliberalizmus #individualita
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk