V obciach Krivá Oľka, Ruská Poruba a Smilno to vrie. Organizujú sa protesty a pracovníci spoločnosti sa musia brániť pred rozzúreným davom. Ničoho sa vraj netreba obávať, investície prinesú do chudobných dolín prácu a peniaze.
Pred niekoľkými rokmi vyzeral región východnej Európy ako nový Kuvajt. Na Ukrajine sa odhadovali obrovské zásoby ropy, ktoré bude možné ťažiť pomocou problematickej technológie hydraulického štiepenia. Poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski tvrdil, že sa jeho krajina stane druhým Nórskom. Stačí otvoriť priestor zahraničným firmám. Povoliť vŕtanie, dohodnúť delenie zisku, otvoriť kohútiky a dívať sa na nekonečný tok petrodolárov.
Čo ženie investorov na východ Slovenska, sa dá ťažko odhadnúť. Pre malú firmu môže aj malé ložisko znamenať potenciálny zisk a stávku na to, že ceny ropy pôjdu znova hore.
Ako reakcia na vládne plány vzniklo protestné hnutie Occupy Chevron. Miestni obyvatelia a aktivisti sa snažili zachrániť pred ťažbou obec Żurawlów. Napätie stúpalo. V roku 2013 sa vo Varšave konala globálna konferencia strán dohovoru o zmene klímy. V jej strede neváhala vláda pre pomalý postup v príprave podmienok ťažby odvolať ministra životného prostredia. Svetovému summitu pritom predsedal. Málokto pochyboval, že odhodlanie je veľké, cesta bude široká, voľná a odpor bude zlomený.
Sú ľudové protesty, ktoré sa označia za autentické a oprávnené. Potom sú také, kde môže polícia demonštrantov rozohnať, kedy chce. Dávať si do názvu slovo „occupy“ sa momentálne nevypláca. Ešte že tomu nepodľahli na Majdane. O pár mesiacov neskôr bolo všetko inak. Chevron, ale aj Exxon Mobil a Total zbalili v Poľsku kufre a odišli. To isté, len pri iných kulisách, sa odohralo na Ukrajine, kde sa korporácie vyhovorili na vojnu.
Cena ropy je tak nízko, že krachujú aj ropné polia v Amerike. A to sa tam pomocou rôznych trikov a vládnych podpôr zrazili náklady na minimum. Ropa je geopolitická karta. Či už veríme, že jej cena je nízka pre nadmernú ťažbu, ekonomický pokles alebo preto, aby sa položili na kolená režimy vo Venezuele a Rusku, nikto do jej ťažby neinvestuje, aby prerobil. Slovenské hory a kopce formovali neúprosné zákony geológie. Nájsť ložiská podobného kalibru, aké sa skúmali v Poľsku a na Ukrajine, jednoducho nie je možné. Nehovoriac o tom, že by tu ťažba bola úplnou katastrofou pre lesy a biodiverzitu a ohrozila by zásoby vody.
Ako ukazujú rozličné štúdie, ťažba ropy hydraulickým štiepením prináša len minimálne množstvo pracovných miest. A to aj v krajinách, ktoré vyrábajú potrebnú vrtnú techniku a mechanizmy. V našom kontexte by išlo o čistý import technológií a export životného prostredia. Väčšina firiem samotnú ťažbu ženie cez outsourcing na iné subjekty. Tie sú následne tlačené znižovať náklady na prácu a bezpečnosť pri práci. Priemyselné havárie sú v takýchto podmienkach bežné. Pokusy žalovať firmy za škody na životnom prostredí takmer beznádejné.
Čo ženie investorov na východ Slovenska, sa dá ťažko odhadnúť. Pre malú firmu môže aj malé ložisko znamenať potenciálny zisk a stávku na to, že ceny ropy pôjdu znova hore. Možno ide o rôzne špekulácie na potenciálne zásoby a od toho sa odvíjajúce ceny akcií firiem na burze. Najhoršia obava je, že sa v strednej Európe začínajú hry na budúce Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo. To v prípade jeho prijatia umožní americkým firmám žalovať štát za zmarené zisky na starom kontinente. V takom prípade by cynicky platilo, že neťažiť sa oplatí viac, ako ťažiť.